Tak ďalšia kapitola :D Bola by som rada keby som našla aj nejaké komentáre :D A ten obrázok je čisto môj takže nekopírovať :D A keb náhodou sa stalo, že to niekto skopíroval nevadí lebo som sa aj podpísala :D A prepáčte za pravopisné chyby

"Môj brat." Sykla som. Len sa prihlúpo usmial.
"Čo tu robíš?"
"Zistil som heslo na tvoj e- a tak som si nejaké nechtiac prečítal." Stále sa usmieval. Musela som sa zasmiať.
"Ale kde budeš bývať?" Stále mi nedošlo, že mi neodpovedal na otázku.
" U teba, nie?"
"Ja mám len jednu izbu, ale keď chceš môžeš spať na gauči."
"Zabudla si, že ja spím len raz za týždeň?"
"A to my chceš povedať, že do tej doby budeš preč." Zasmiala som sa.
"Ts, áno budem." Hral sa na urazeného. Ale hneď na to sa zasmial. Ja som sa k nemu pridala.
"To si nájdeš samostatne bývanie až sa pár sto rokov." Uškrnula som sa.
"Čo ty vieš, možno za päťdesiat." Zasmiala som sa a on sa uškrnol.
"Tak... nechceš ísť domov?"
"Môžem u teba bývať?"
"Bože, no jasné."
"A na ako dlho?"
"Ty vieš," Zašepkala som. Len prikívol.
"Až do kým," Nedopovedal. lebo som mu skočila do reči.
"Buď ticho. Nikdy nevieš či nás niekto neodpočúva." Pomali som sa rozhliadla. Zasmial sa.
"No jasné. A práve nás."
Sedeli sme v obývačke a bolo hrobové ticho.
"Prečo si sa nemhola premeniť? To sa ti ešte nikdy nestalo." Náhle sa spítal.
"Ja neviem, proste som sa naštvala." Vzdychla som si.
"A na koho?" Stále bol zvedavý.
"Na môjho zverenca." Pri tej spomienke ako ma nazvala som sa otriasla.
"No tak sestička. Nebuď taká." Usmial sa povzbudzujúcim úsmevom.
"Máš pravdu." Rozrapatil mi vlasy.
"To si robil len keš sme boli malý." Smutne som sa usmiala.
"Pre mňa si stále ešte detsko." Uškrnul sa a ľahol si na gauč.Ja som si dala nohy na stôl a vyzvedala.
"Ako si ho zistil?"
" A čo?" Nechápal.
"NNo to heslo. Myslela som si, že by naň nik neprišiel."
"Ah to, no... ani neviem." Pripustil.
"Tak ja sa idem osprchovať. Prikrívky sú v skrini na chodbe. Na ľavej srane." A už som išla do svojej izby.
Sprcha bola ukľudňujúca a každa časť môjho tela sa uvoľnila. Po sprche som sa len v uteráku vybrala do izby. Prezliekla som sa a vybrala sa von.
"Kam ideš?" Ozvalo sa mi spoza chrbta. Vykŕikla som a otočila sa.
"Čo si zabudla, že som tu."
"Hej." Povedala som unudene.
"Teraz si a urazila."
"Ja viem." Odpovedala som.
"Tak, kde ideš?"
"Von."
"A na čo?"
"Chrániť môjho zverenca. A ty kde ideš?" Pozerala som sa pritom na jeho topánky ktoré si vyzul keď sme vošli. Teraz ichmal na nohách.
"Aj ja idem von."
" A na čo?" Táto otázka mi pripomenula "Čo tu robíš?"
"Len tak."
" A ani si mi neodpovedal na, čo tu robíš?" Vzdychol si.
"Vieš, mám..."
Čo to sa dozviete pre novej kapitole :D

no....to bolo skvelé.
Rýchlo pokráčko xD