Sa prekonávam. No, už to mám úplne premislené, ale keď toto dokončím neviem kedy budem pokračovať s druhou sériou lebo som si ju ešte nepremyslela. A je to krátke, nemala som čas sa s tým babrať :D
Keď sme sa začali hádať bolo niečo po jednej ráno. V hlave som si škrtla druhý deň.
"Bože Ange, prečo si taký?"
Neodpovedal. Zvýšila som hlas.
"Ange, prečo mi to necheš povedať?!"
"Nechcem ťa ohroziť,"
"Ako ma môžeš ete viac ohroziť, keď o pár dní možno ani jeden nebude žiť..." Dochádzala mi trpetlivosť. Na tvári mu bol čítať zúfalstvo. Asi si to nechcel uvedomovať. Otočil sa ku mne chrbtom.
"Ange!!!" Keď sa po pár minútach ticha neotočil, otočila som ho sama. Nereagoval. Oči mal zavreté a pomaly mu slzy stekali po lícach až sa zastavili na brade . Objala som ho.
Pomaly ma od seba odtisol. Pozrela som sa mu do očí a zašepkala "Prosím, povedz to."
"Nie!!" Povedal rozhodným hlasom. "Si hrozný." Dupla som si. Bol ticho. "To nie je fér!"
" V živote je vetko nefér."
" A najviac ty!!!"
"Už ti to niekto povedal? Si sobecká," Prudko som vydýchla a nadýchla. Chcela som mu povedať odtrú odpoveď, ale až v tedy som si uvedomila, čo povedal. Sklopila som hlavu. vVlasy mi spadli do tváre, ale neboli tam dlho lebo som prudko zdvyhla hlavu. Ofina, mi stále padala na pravé ako, ale nemala som čas nad tým rozmýšľať. "Nenávidím ťa." Sykla som, ako keby od bolesti. Prišla som k nemu a dala mu poriadnu facku. Nečakal to. Otočila som sa a odišla dole do obývačky. Tam som si sadla na stôl. Dúfala, som, že nepukne. Pocítila som ako sa stvôl prehol. Takže som si sadla do kresla.
Po nejakej chvíli, prišiel dole.
"Láska nie je hra, Tabb."
"Uvedomujem si to!"
" Tak prečo sa tak chováš?"
"Lebo ani ty nevieš veľa o mne..." Odpoveď som nechala vyysieť vo vzduchu.
"Lebo ani ty nevieš veľa o mne..." Odpoveď som nechala vyysieť vo vzduchu.

páni... medzi nimi to vrie... prečítala som si asi tých prvých 5 častí a zajtra sa už pustím na ďalšie :) ale to som zvedavá, čo bude ďalej *-*