close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Môj príbeh

13. prosince 2009 v 21:27 | Susan |  Jednorázovky
Je to o mojej postave :D

Moje meno je Susan Gironi. Ale môžte mi hovoriť Sue.
Môj príbeh bol do ôsmich rokov o ničom. Až potom v ôsmich rokov odo mňa chceli čo bolo v tých rokov nemožné. Chceli odo mňa aby som našla v sebe kekkei-genkai. Išli dni, mesiace až nakoniec roky. Mala som desa´t. Och, pamätám si to akok keby to bolo včera. Vyhodili ma z klanu. Nemala som kekkei-genkai ktorý bol len u niektorých členov rodiny. Odišla som aj z Konohy. Vyrastala som sama. Každý deň som trénovala. Až v mojich dvanástich sa u mňa objavil. Zrazu. Bolo to v tedy. Orochimaru išiel aj so svojimi kunpánmi do Konohy na chunninske skúšky. Napadli ma. Len tak, z ničoho nič. A ja som reflextívne urobila pečate a zem začala pukať. Vyliala sa láva. Rýchlo som vyskočila na strom. Ostatných to trochu popálilo, ale tiež stihli vyskočiť. Nevedela som, čo sa deje. Utiekla som. Chvala bohu, ďdalej ma neprenasledovali. Bola som v šoku. Potom ubehli ďalšie roky. Svoje kekkei-genkai som na toľko zdokonalila, že som vedela urobiť znaky na moje kekkei-genkai za 0,0001/100. A 100 je jedna sekunda. Potom, bolo mi štrnásť. Prišla som naspäť do Konohy. Keď som išla na miesto, kde býval môj klan narazila som do jedného malého chlapca. Mohol mať tak štyry. Nechápala som prečo, ale začal na mňa útočiť.
Bojovali sme len chvíľu. Dostala som ho jednoduchým ohnivím jutsu. Začal vrieskať na celú dedinu. Pribehla tam moja matka a otec. Keď si ho zobrali na ruky. pozreli sa, na mňa. Strach, úskosť a iné pocity sa ukázali v ich očiach. Bez slova ma zaviedli do ich teritória. Povedali mi kto ten chlapec je. Volal sa Alge Hirohata. Bol to môj brat. Zhrozila som sa. Postavila som sa a rozhodným, rozhorčeným hlasom som im povedala, že to nie je môj brat. Lebo ja nepatrím do ich klanu.
Roky ubiehali a ja som bývala v Konohe. Dostávala som misie, plnila som ich. Lenže nikdy som nechcela pracovať so znakom Konohy. A tak som svoje značenie mala v taštičke. Mala som pätnásť. Bojovala som proti šestásťročnému Sasukemu. Porazila som ho. Na to, som našla Itachiho. Nevšímal si ma, až nakoniec keď ma raz našiel vo svojej izbe,prestal. Začal sa so mnou rozprávať. Spriatelili sme sa. Tajne. Nakoniec, to dopadlo tak, že ochorel. Snžaila som sa ho ako medic-ninja liečiť, ale nepomohlo to. Nakoniec, povedal, že umrie pod Sasukeho rukou. Nechcela som mu to dovoliť. V ten deň sme sa naposledy rozprávali. A v ten deň ma nazval sestričkou. A ja jeho bratom. Na druhý deň večer už neprišiel. Utekala som do Akatsuki skrýče. Vlietla som sa Madarom ( teda Obitom XD) a tam som videla Sasukeho. Ležal poranený na zemi a spal. Otočila som sa na Madaru. Keď sa na mňa pozrel, nečakala som . Rýchlo som ho všetko silou prirazila k stene. Lenže preletela som cez neho. Nabúrala som do steny. Chcela som vedieť, kde je Itachi. Po chvíli sa Sasuke začal prebúdzať. Zobrala som svoju katanu a dala som ho na Sasukeho hrdlo.. Pramienok krvi stekal. Nakoniec mi to povedal keď už pod Sasukem bola väčšia kaluž krvi. Možno ako stôl. Premiestnila som sa na to miesto. Všade horel Amaterau a medzi všetkými skalami ležal on. Môj brat. Pribehla som k nemu. Nežil, bol mŕtvy. V ruke, al eniečo držal. Zobrala som si to. Bol to papierik a na ňom napísané " Nesmúť sestrička..."
Itachiho telo som pochovala na cintoríne klanu Uchiha. Pár míľ za Konohou. A chodila som tasm každý deň. A chodím...
 


Anketa

Boj o ľudstvo...

Eh...čo?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama