close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Žiť v prítomnosti 2

23. prosince 2010 v 15:02 | Suu
Ďalšia časť. Na blog mi skoro nikto nechodí, čo je moja vina, takže idem.
ASDFGHJKLKJHGFDXSYASDFGHJ
2. Všetko nanovo

Dni, týždne, mesiace a dokonca roky ubehli rýchlo. Mala som sedemnásť. Išla som domov z jednej misii. Keď som bola pár kilometrov od tejto dedinky, napadla ma jedna skupina. Mala čelenku dažďovej dediny. Na čele bol Orochimaru. Povedal im, aby ma zabili. Že keď idú na chunninskú skúšku do Konohy a aby sa na mne predcvičili. Bojovali sme. Ale z ničoho nič som urobila pečate. Zem popraskala a vyliala sa láva. Vyskočila som na strom skôr ako by ma mohla popáliť. Oni ale vyskočili o pár sekund neskôr a spálilo ich to. Aspoň trochu. Potom som ušla.


Sedela som vonku na mojom tréningovom mieste. Bol to už týždeň čo sa to stalo. A ja som oslavovala svoje osemnáste. Rozhodla som sa vrátiť do Konohy. Zabalila som si veci. Katanu som si pripevnila na chrbát, shurikeny a kunaie som hodila do môjho vrecúška obmotaného okolo pasa. Mala som tam aj nejaké jedy a jedovaté ihly. Potom nejakú dezinfekciu a obvezi. Chcela som byť medic-ninja, ale nemal ma kto učiť. Keď som bola prichystaná, išla som ešte za svojimi priatelmi. Spriatelila som sa tu s každým. Boli na mňa milý. Moja najlepšia kamarátka bola učiteľka. Mala len dvadsaťpäť. Ako som zistila, bola v škole. Išla som preto do školy. Mala hodinu a tak som ju počkala pred jej triedou. Keď zvonček zazvonil tak nahlas, že som mala srdce až v krku, deti sa rozbehli von. Skoro ma rozpučili na placku svojimi malými, hnusnými nožičkami. Ako pavúci.
Lan - tak sa volá moja kamarátka- višla von. Usmiala sa na mňa, ale keď videla, že som v pracovnom, úsmev jej zmizol.

"Odcházdaš? Tak ako si povedala?"
"Áno." Objala som ju. Rozvlikala sa.
"Neplač." Prestala plakať a povedala
"Veď ja neplačem."
"Zbohom Lan."

Usmiala som sa na ňu a vyparila som sa.

Bola noc. Podľa mojich výpočtou, som mala pol cesty za sebou do Konohy. Utáborila som sa. Išla som pohľadať drevo. Nie, nemala som v pláne spať. Len, aby mi bolo teplo. Keď som mala dosť suchého dreva, prišla som naspäť. Urobila som si ohníček, najedla som sa. Ľahla som si na zem na chrbát a počúvala som. Nič, okrem praskania dreva ktoré horela som nepočula. Zavrela som oči. Niečo som cítila. Päť kilometrov, južne niekto bol. Nekril si chakru. Bol to dosť hustý les. Mohlo sa chodiť lenn po stromoch. A ta chakra sa približovala. Zahasila som oheň, prikrčila sa čo najbližšie k jednému stromu tak, aby som videla, kade prebehnú. Tri kilometre. Dva. Už boli tu. Moja chakra bola už hodnú chvíľu skritá, nemohli by ma nájsť. Lenže, zastali. Asi sto metrov od môjho táboriska. Chakra zmizla. Sakra. Vedia, že som tu. Alebo aspoň tušia. Keď prišli na táborisko, schovala som sa. Ako sa hovorí, keď ty vidíš ich, aj oni ťa vidia. Zavrela som oči a počúvala som zvuky. Boli dvaja. Jeden mal tak obrovskú chakru, že ju poriadne nemohol skriť. A druhý, ju v pohode skríval. Pohnutie ruky. Dával mu znamenie, aby stál. Tiché kroky, ako mačka mi duneli v hlave. Môžu byť tiché, ale mala som vytrénovaný sluch. Zvyčajne, keď som musela proti niekomu bojovať som si zaviazala oči. Len tak, na precvičenie. Bol asi odomňa päť metrov. Pohyboval sa pomaly. Nedýchala som. Všetky svaly sa mi naply, ruka na katane. Strom, ktorý bol strašne široký ma chránil pred tým,a aby ma videli. Otočila som sa.Potichy som vyťahovala katanu. Lenže zastal. Pocítila som, ako som svoj adrenalin v krvi neovládla a bola mi cítiť chakra. Sakra. Rýchlo som ju schovala. Dúfam, že to nebolo príliš dlho.

Lenže, otočili sa. Odcházdali. Keď boli odomňa dosť daleko, vyšla som von. Adrenalin odcházdal. Zapli si chakru a ja som tú moc cítila až do morku kostí. Preglgla som. Keby ma napadli, neprežila by som.

V noci som sa radšej pohla. Nechcela som aby sa vrátili a zabili ma. Cestovala som celý deň a celú noc. O dva dni som tam bola. Stála som vyčerpaná pred bránami Konohy, skoro bez chakry. Snažila som sa ísť čo najrýchlejšie, nikde som nezastavovala. Keď som bránami prešla, nejaký dvaja ninjovia, ktorý tam sedeli a hraly karty sa na mňa pozreli. Optovala som im pohľad. Keď videli, ako som mrtvolne bletá - čo som vždy keď som vyčerpaná- sa na mňa vystrašene pozerali. Arogantne som odvrátila pohľad, išla som preč. Njaväčšia budova uprsotred Konohy, stála predomnou. Odfrkla som si, keď sa okolo mňa začal robiť menší kruh zvedavcov. Vystúpila som hore chodby a vstúpila do dlhej chodby. Mala tvar polokruhu. Prišla som k jediným dverám v tej chodbe a zaklopala. Najprv sa ozval, tvrdý náraz,potom rozbitie skla a nakoniec nadávku. Úžasný Hokage asi spal. Ozvalo sa otravné ďalej. Vstúpila som dnu a môj pohľad mi spadol na ženu, už sediacu na stoličke a pritom si šúchala líco. Keď som poriadne zaostrila strnula som. Blond vlasy, na čele hviezdička, bújny hrudník. Do kancelárie Hokage vtrhla malá čiernovlasá žena. Tsunade-hime a Shizune sa na mň pozerali a ja na nich.
"Vy-vy..." koktala som, zdvihla som ruku a ukazovala na ňu prstom.
"Ty?" Opítala sa.
"Ja?" Rozprávali sme sa ako postihnutý.
"Ty." Pokývala hlavou.
"Vy." Dala som ruku dole. Voľne mi vysela pri tele.
"Ja." Potvrdila mi.
"Hmmm, super." Zahundrala som si. Sadla som si na jednu z dvoch stoličiek pred jej stolom. Shizune za Tsunade strnula, ukazovala na Tsunade a ukazovala mi druhou rukou, že zomriem. Stolička, vyzerala skôr ako kreslo, zaborila som sa doň a urobila si pohodlie. Usmiala som sa na nich.
"Taaaak. No, vy ste asi Hokage, keď ste tu. Nemyslela som si, že to ste vy. Dlho sme sa nevideli. Bolo to od, od... no asi dosť dlho." Poškrabala som si moju hnedú hlavu a oprela sa lakťami o kolená. Bola som nahnutá dopredu.
"Aj mne sa zdá. Asi si tu, lebo sa ideš vrátiiť. No, budeš dosť prekvapená, keď zistíš, čo je nové v tvojej rodine Susan Hirohata." Nenávidela som meno Susan, radšej len Suu.
"Nevraciam sa do klanu, nie som už Hirohata. " Zívla som si, ako keby išlo o normálnu vec.
"No, oni o tom nevedia."
"Práve preto som sa aj vrátila. Idem sa vzdať meno ich klanu,"
slovo ich som poriadne zdvôlaznila " a idem tu bývať. Idem robiť, misie, dostávať zaplatené, nosiť Váš znak. ."
"No," skoro som videla, ako jej ide dym z uší ako tuho rozmíšľa " dobre. Nie je to moja vec, či budete v klane alebo nie. Tak, vyplníme nejaké formuláre a potom pôjdete aj so Shizune dole, dá ti znak Konohy a ukáže ti, kde budeš bývať. Vlastne, rozprávali sme sa aj s vašou rodinou Susan. Povedala, že nechce aby ste bývali s nimi a tak budete mať vlastný dom, na konci Konohy. Je to kľudné miesto." Aj viem, prečo na konci, pomyslela som si. Pokývala som hlavou.

Formuláre som mala vyplnené. Tsunade ani neprekvapilo, že sa volám Suu, teda Susan Gironi.
"Tak ,poď Suu" keď som vyplňovala formulár, povedala som, že som radšej Suu ako Susan, " Ideme po tvoj znak." Dala jej do ruky nejaké papiere. Pokývala hlavou a odišla. Išla som rovno za ňou. Keď sme boli dole, zapla svetlo. Bola tam tma. Bola to štvorcová miestnosť. Boli tam samé dvere, zaviedla ma k tým úplne na pravo. Odomkla ich a vošla dnu. Išla som za ňou. Boli tam znaky. Len znaky. Podala mi jeden. Mal čiernu látku. Moja farba. Dala som si to okolo stehna a nasledovala Shizune

"Tak, tu bývaš. Neďaleko je aj trénovacia plocha. Budeš v týme len o rok mladšou Mayako Tsuk a Noeru Gabriel Yagami " povedala to ako keby hovorila o káve."Zajtra máte misiu. Presne o šiestej na tej ploche. Ahoj." Otočila sa a zmizla. Ešte pred tým mi stihla do ruky dať nejaké papiere. No super. Kľúčami, čo som od nej dostala som si odomkla dom. Bol veľký. Keď som dnu vstúpila, bola tam veľká chodba a schody ktoré viedli hore. Chodba bola pekne zariadená, pekny červený koberec bol na zemi, drevený nábytok. Na ľavo boli otvorené dvere. Vošla som dnu, bola to kuchyňa aj s jedáľňou. Ked som išla naspäť na chodbu, išla som do druhej miestnosti. Obývačka. Dvere, viedli na dvor. Dole bola aj kúpeľňa. Hore boli dve izby a každá z nich mala kúpeľňu. Vybrala som si izbu, kde prevládali tmavé farby. V mojom šatníku boli veci. Všetko tmáve. Aspoň nezabudli, akú farbu mám rada. V druhej izbe prevládali obyčajné farby. Svetlo oranžová, modrá. V šatníku boli, ale všelijaké veci. Od mužského oblečenia, všelijakej veľkosti - každá veľkosť mala vlastný šuplík- aj veci, na ktoré som sa nechcela pozerať. Radšej. Bola som unavená a tak som vo svojej izbe nastavila budík na piatu. Prezliekla som sa, konečne osprchovala a ľahla do postele ako zabitá. Aj keď som vedela, že v posledných dňoch som naozaj mohla zabitá byť.

Zvuk, hnusného budíka, ktorý drnčal neprerušene desať minút, ma donútila vstať. Budík skončil vonku pod oknom. Zobrala som si veci a vkĺzla pod sprchu. Najprv išla studená. Zvuk vody neprerušil môj výkrik. Rýchlo som si dala teplú. Úľava. Chvíľu som sa tak sprchovala, no nakoniec som vyšla von a dala som si čierne tričko s golierom, Tričko bolo bez rukávoc, na zips. Zapla som si ho len tak, aby mi zakrilo môj hrudník. Na seba som nasukala kraťasy balónového štýlu. Boli mi nad kolená, vyzerali ako keby boli sfúknuté balóny jasnej krvavo červenej farby. Bez ponožiek som si dala topánky. Boli nízke, ale aspoň sa mi nevyšmyknú z nohy. Okolo pasa som si dala moje vrecúška, ktoré boli prišité k širokému opasku. Vlasy som si stiahla do gumička. Zobrala som si katanu a išla sa najesť.

Keď som dojedla, bolo za desať šesť. Stíhala som to, len, len. Vybehla som z dobu a zamkla ho. Kľúče som si schovala pod kvetináč. Išla som pomalou, ale pritom snižnou chvôdzou. Tréningová plocha, bola pri mojom dobe blízko. Presne desať minút cesty. Keď som tam dorazila, bolo tam len dievča. Asi Mayako. Mala masku. Ako sa cez ňu dýcha? chcela som sa spítať, ale ovládla som sa. Potom žltú šatku okolo krku. Potom biely korzet a v pase žltý opasok. Potom čiernu sukňu a na nej tiež žltý opasok. Na ramene znak konohy. Mala hnedé vlasy. Hmmm, konkurencia, Mala aj čierne topánky po kolená. A na nich, náramky? Okolo krku, prívesok mesiaca. Aj keď bola o rok mladšia, vyzerala na dvadsať. To robila ta maska.
"Sorry, že meškám." Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a tam stal chalan. Asi Gabriel.
"To je, kto šéfe." Uškrnul sa na Mayako. Zčervenala.
"Tak ahojte. Ja som Suu. Ty si asi May-chan a Gabriel-kun." Zasmiala som sa.
"Hmm, hej." Pokývala hlavou Mayako.
"Taaaaaak, ty si tá nová. Hmmm."
"No, naša misia je,hmmm. No, v okolí sa pohybuje Akatsuki. Musíme ich zňeškodniť. Myslíme si, že to je Kisame a Itachi," otočila sa na mňa, " vieš, kto sú Akatsuki?"
"Hej, chytajú tých démonov. Tých démonov je deveť. Jedného chytili. Ale ten človek prežil.
Myslím, že to bol Gaara no Sabaku, či tak nejak." Zarazila som sa.
"Povedala si Itachi? Uchiha?"
"Áno, poznáš ho?"
Preglgla som hrču.
"Trochu..." Mayako videla, že o tom nechcem hovoriť tak zatlieskala.
"Dobre, poďme." Vyrazili sme. Keď sme vyšli z Konohy zrýchlili sme.
" Naposledy, teda včera, ich videli východne, osemdesiat kilometrov." Odpočili sme.

"Cítim chakru." Zašepkal Gabriel, keď sme prešli asi päť kilometrov. Pohybovali sme sa rýchlo. Ako som sa dozvedela, Mayako je jediný jounnin v týme. Vedie nás. Všetci sme naraz prikívli a schovali si chakru. Aj tá chakra, čo sme cítili, zmyzla.
"Sakra." Zakliala som a zastavila. Zastavili tiež.
"Ćo je Suu-chan?" Spítala sa Mayako. Ukázala som rukou aby boli ticho.
"Počujem ich. Sú asi pätdeiat metrov týmto smerom. Musíme sa schovať, újsť nestihneme. Rýchlo sa pohybujú. Sakra už len dvadcať." Zašepkala som im. Rýchlo sme sa schovali za stromy. Každý mal jeden. Schovávali nás len tak, tak. Zobrala som si jedovaté ihly zo zadného vrecka. Ukázala som Mayako aj Gabrielovy, aby sa preistotu pripravili. Prikývli. Mala som pocit, že tu velím ja a nie Mayako. Zastavili. Boli pred nami asi pár metrov. Zase to bola ta veľká chakra, čo sa nevedela poriadne schovať a tá, čo sa schovala dokonale. Preglgla som tú hrču. Mala som pocit, že to bolo veľmi hlasno. Okolo mojej hlavy prefrčal kunai. Cez strom. Nečakala som. Rychlím pohľadom som sa pozrela na Mayako a Gabriela. Aj im sa to stalo. Jedovaté ihly som hodila hneď ako som vyšla spoza stromu. Pri tom pohybe som vytiahla katanu. Oni urobili to isté, len s kunaiom. Pred námi stali dve osoby. Chakru sme už neschovávali. Ani oni. Jedna osoba mala asi dva metre. Na hlave nejaký čudný klobúk. Na sebe mal dlhý čierny plášť s červenými mráčikmi. Ten druhý tiež. Lenže bol nižší. Mal asi meter sedemdesiat päť. O desať centimetrov vyšší ako ja. Na hlave mal to isté. Všimla som si, že obydvaja maju prsten. Ten veľký mal niečo na chrbte.
"Aaaa, Itachi-san to je to dievča čo sme pred pár dňami cítili." Ozval sa ten veľký. Mal taký kostrbatý hlas.
Itachi-san.
Otočila som sa na nízkeho. Už ani jeden nemal ten klobúk. Na mňa sa pozerali dve červené oči. Prázdne. Sharingan. Bože, čo sa s ním stalo. Moji spolupracovníci nereagovali. Asi mi chceli nechať menšie súkromie. Milé od nich. Pozrela som sa na toho veĺkého. Bože, však on je ryba. Skôr žralok. Oh.
Skoro som to povedala. Ani jeden sa nepohol. Pozrela som sa na Gabriela. Naznačil mi perami, že ovláda len genjutsu. Pozrela som sa na May. Ukázala mi na jej vestu. Kríž. Ona je len medic.
To som bola jediná, čo ovládala ninjutsu? Gabriel, mohol aspooň urobiť niečo. Aj urobil. Na toho veľkého.
"Na mňa gejnutsu neplatí." Ten hnusný kostrbatý hlas. Sakra. Zhlboka som sa nadýchla. Stály sme oproti sebe. Pozrela som sa do Itachiho očí. Oh, on je taký nenápadný ako slon, pri mravcoch. Urobil na mňa genjutsu. Len na mňa. Oooo, som postená.
"Dlho sme sa nevideli." Mala som ľadový hlas.
Bol ticho
"Pekné genjutsu." Uškrnula som sa. Nesnažila som sa ho zrušiť. Však na to dôjde.
Bez emócii sa na mňa pozrel. V tú noc taký ľadový nebol. Vyrazil naproti mne. V ruke kunai.
"Kai." Zašepkala som. Boli sme vonku. Myslím.
"Nevimeníme si ich?" Spítala som sa Gabriela. Prikívol. Zautóčila som zo svojou dlhou, predlhou katanou. Švihla som naproti jeho zbrani. Uhol, so svojim hrubým mečom sa ma snažil skoliť. Uhla som.
"Itachi-san, je dokonca taká rýchla ako ty." Bože, nech urobí niečo s tým hlasom, lebo mu hlasivky vytrhnem. Nevenoval pozornosť. V taijutsu som úplný idiot, ale s katanou som boh. Odložila som katanu. Už podľa jeho pokožky som vedela, že je vodňák. A na vodu je najlepšia zem.
"Tak, ty ideš na mňa z ninjutsu?" Prerušila som znaky. Z toho hlasu sa mi chcelo grcať.

Keď som sa zohla, že už pôjdu von moje raňajky začal sa mi smiať.
"Veľmi dlho nevydrží." Super, rozptílil sa. Siahla som po kunaiu a zautočila. Bola som pri ňom za sekundu. Kunai som mu zapichla do krku. Asi som myslela vážne, že mu tie hlasivky vytrhnem. Bol prekvapený. Bola som krutá. Jeho zbraň som si zobrala do ruky. Oh, bolesť v ruke. Ta zbraň sa bráni. Nevšímala som si toho. Odhodila som ju preč, rybe som kunai zapichla hlbšie. Pustila som ho a len tak tam stál. Podkopla som mu nohy. Kunaimi som mu prepichla dlane. Aby držal pri zemi a necukal zo sebou. A to isté som urobila z nohami. Kunai z krku som mu vytrhla. A zapichla do tej rany ruku. A zrazu som bola preč. Ležala som pri strome, celá od blata. Katanu som mala stále na chrbte. Pozrela som sa dopredu. Tá ryba ovláda aj také hnusné techniky. Ble. Postavil sa. Vytrhol si kunaie z rúk aj nôh. Išiel si po svoju zbraň. To bahno na mne začalo schnúť. A sakra, keď uschnem budem ako socha. Nebudem sa môcť hýbať. Postavila som sa. Blato pomali suchlo. Pomali, ale isto. Urobila som pečate a zašepkala : "Katon: Karyuu-Endan"
Silný oheň meril na obra. Neuhol. Nečakal to. Keď som prestala vyfukovať oheň, rýchlo som si vybrala katanu. Nikto tam nebol. Asi uhol. Ale teraz nemám čas. Pozrela som sa na Gabriela. Pozrel sa Itachimu do očí. Zasekol sa. Sakra. Vyrazila som proti nemu. Mangekyou sharingan je hnusná vec. Viem to. Zažila som to. Dotkla som sa len na okamžik Gabriela. Genjutsu sa prerušilo. Zaútočila som na Itachiho. Mayako začala liečiť Noerueho. Ja som zatial bojovala s katanou proti Itachimu. Prúd vody ma zasiahol z ľava. Nečakala som to, pustila som katanu. Keď sa Kisame ku mne blížil Mayako zaútočila na Itachiho. Snažila sa mu odpojiť svaly. Aby sa nemohol hýbať. Lenže, pozrela sa mu do očí. Sakra. Pocítila som hnusnú bolesť na ľavej ruke. Kisame obtrel o mňa s tou svojov zbraňou. Keď som sa na zbraň pozrela zhrozila som sa. Ona je určená na to, aby ti vydekovala mäso. Nechcela som sa na to pozrieť. Určite to vyzerá hrozne. Urobila som pečate a zvolala: "Doton: Tsuchi Kairou" Okolo neho sa urobili steny. Uzavrelo sa to. Aspoň na chvíľu, ho to zdrží. Zobrala som si katanu a zo zadu ju dala na Itachiho krk.
"Skonči to." Prestal, ale dal mi takou päsťou, že ked som narazila na strom, prerazila som ho.

Nevládala som vstať. Ted idiot mi niečo urobil z chrbticou. Aj tak som vedela, že proti Itachimu nič nezmôžem. Stále budem tá druhá.
"Itachi-san, poďme. Nemáme na ďalších čas." Okolo mňa niekto prebehol. Nedupotal, takže to bol Itachi.
"May, si v poriadku? May. Nemyslela som si, že ste až tak slabí." Niekto sa ozval.
"Hlavne nám pomohla Suu." Zachrapčala.
"Kto?" Niekto sa nadomnou sklánal.
"To je asi ona. Páni, ta má ale rozdrbaný chrbát. Vau, jej prvá misia a ja jej vidím kus poriadneho dreva zapichnutý v chrbte. Vau, to ako sa jej podarilo." Zapískala. Otvorila som oči. Nadomnou sa skláňal asi každý. Gabriel vyzeral v poriadku, len v očiach trošku šialený výraz. To ho po pár dní prejde. Trošku si pretrpel v Mangekyou sharingane. Mayako, vyzerala v poriadku, v očiach to isté. Potom sa nadomnou škláňala blondína, hnedovláska a skoro čiernovláska. Snažila som sa postaviť. Sykla som.
"Au, nesnaš sa postaviť. Mayako ťa vylieči, obviaže a budeš O.K. A inač, ja som Miharu Tsuki. Mayakina sestra. Toto je JuMi. Jashiňácky blázon,au to bolelo JuMi. A toto je Mizugi." Trela si hlavu. Prikívla som.
"Dúfam, že sa nebojíš ihiel. Musím ti to umrtviť, aby to tak nebolelo." Vytiahla asi desať centimetrovú ihlu.
"Bojím sa ihiel, ale dotoho. Aspoň sa od tej bolesti nezbláznim." Zachrapčala som. Ušknrula sa.

Keď som to mala vonku, musela som si dať tričko. Každý sa na to pozeral, ako keby to videli po prvýkrát.
"Gabriel, otoč sa." Povedala som mu, keď som si išla dať dole tričko. Teda, Mayako mi ho išla dať dole.
"Neboj sa, na dievčatá nie som zvedavý." Doplo mi to. Uškrnula som sa. Vrátil mi to. Keď mi May dala dole tričko, tak mi to vyčistila a obviazala.
"Tak a hotovo. Ale do kým sa ti to zcitlívý, nebudeš môcť chodiť. Gabriel ťa ponesie." Natiahla som k nemu. Vzdychol si a zobral ma do náručia. Asi v tom mal prax. Uškrnula som sa. Dopadla na mna únava a tak som zaspala. Však som všetko robila ja. Skoro...

Zobudila ma ostrá bolesť. Ležala som na chrbte a ten ma práve tak bolel. Vykríkla som. Hlavne, že to nebolo dlho. Bola som v nemocnici. Do izby vošla Pink girl. A za ňou Tsunade a za ňou Shizune a za ňou sestrička. Čo idú na pohreb?
"Tak Suu, ako sa máš?" Taká debilná otázka vyšla práve z úst Tsunade.
"Bolo mi aj horšie." Bola to pravda.
" To ti verím. No, tvoja prvá misia a tak ťa zriadiť." Povedala Tsunade z nádychom irónie.
"Haha, veľmi vtipné. Povedzte, čo mi je, ako dlho tu budem a čo nemám robiť." Vzdychla som si. Odišli. Bola som tam sama. Ach jo. Niekto zaklopal. Neodpovedala som. Nemala som na to náladu. otvorili sa dvere a dnu nakukla JuMi. Jashiňácky blázon.
"Ahoj Suu. Počula som, čo ti je. Prišli sme ťa navštíviť. Vošla dnu a za ňou Miharu a Mizugi. Hmmm, návšteva. A na to som nemala náladu. Všetci mali jednu kvetinu. Asi nejaký druh ľaliil. Nenávidím tie kvety. Ale to oni nevedia.

Bola noc. Pri postely som mala barle. Išla som sa napiť. Z barlami som to nevedela. Takže mi chvíľu trvalo sa skoordinovať. Prešli dva týždňe a zajtra som odcházdala. Poobede. May a Gabriel odišli dneska. V kúpeľni som si opláchla tvár. Mala som len tielko a kraťasy na spanie. Nechcela som mať ten nemočnyčný hábiť. Na ľavom ramene sa mi už robila jazva. Pekné tenké. Chrbát vyzeral hrozne. Poškodil mi nejaky stavec, budem musieť nosiť nejaký korzet. Asi mesiac, alebo dva. Podľa toho ako sa budem cítiť. Išla som si ľahnúť naspäť. Každý deň ma niekto navštevoval. Buď JuMi, alebo Miharu, alebo Mizugi. Niekedy prišlo aj Pink girl alebo jej priatelia. Zistila som, že sa volá Sakura. A ten blonďák čo ma bol párkrát navštíviť sa volá Naruto. Zlatý to chlapec. Už som bola skoro pri posteli, keď som si všimla na stoličke Akatsuki plášť. Pozerala som sa len na zem, aby som nespadla. Zľakla som sa. Rýchlo som sa pozrela na postel. Ležal tam Itachi a mal na sebe čierne tričko. Čierne nohavice a čierne topánky do výšky kolien. Nohavice mal v topánkach. Barle mi spadli. Z rachotom spadli na zem. Ale nikto neprišiel. Dali mi izbu, kde môžeš kričať o život, nebude ťa počuť. Dali mi ju, lebo som srašne nadávala na chrbát. Začala som krivkať k oknu. Chrbát, ktorý bol hrozne zranený mi znepríjemňoval chôdzu. Keď som bola pri otvorenom okne, Itachi sa vyhupol, do sedu. Išla som vykríknuť, ale bol pri mne a dal mi ruku pred ústa. Snažila som sa brániť - vlastne ani nie, nechápem prečo som sa bránila ako žena ani nie ako ninja.
"Tsssk, prosím nekrič." On ma prosil. Pomali som prikívla.
"Prepáč, za to, čo som ti urobil preglgol. Dala som mu facku. Jedna polovica tváre mala červený otlačok mojej ruky.
"Idiot. Nechápeš moj zmisel pre humor?"
"No, keď som ťa naposledy videl, mala si jedenásť. Takto si sa nechovala."
"A ani by som sa nechovala. Ale to, čo mi urobil,"
to slovo som zašepkala "Madara, ma dostalo.Bola som v nemocnici skoro dva mesiace. Aj potom som sa z toho musela spamätávať. Chcela som skončiť a nebiť ninja. Ale nakoniec som ním ostala." Nehovoril. Objala som ho.
"Prišiel som sa ti ospravedlniť, nič viac."
"Asi ťa Akatsuki zmenili. Asi ťa zmenilo to, že je teraz Sasuke u Orochimara. Asi ťa zmenilo to, že Madara žije. Asi ťa zmenilo to, že si vyvraždil vlastný klan."
Mal na sebe akatsuki plášť. Vyskočil z okna a bol preč.

Ráno som bola pobalená, prezlečená a vypadla som. Dúfala som, že sa radujú keď som konečne vypadla. Aj ja sa radujem. Vonku mi Gabriel a Naruto pomohli z taškami. Aj keď som si tam doniesla jednu malú, odchádzala som z jednou malou a piatimi nákupnými taškami. No, obľúbili si ma. Po ceste domov som sa rozprávala s mojimi kamoškami. May-chan, JuMi-chan, Miharu-chan, Mizugi-chan, Gabrielom-chan, Narutom-kun a Sakurou-chan. Keď sme boli pri jednom tréningovom poli, Naruto a Sakura zastavili. Dokkonca aj May
"Prepáč, ale mi už musíme. Máme tréning a tam je náš sensei." Ospravedlnila sa Sakura a Naruto mi dal tašky. Tie som dala Garbielovi. No čo, aj keď je na chlapcov to neznamená, že nie je chlap. "Prepáč, ale ich sensei je môj priateľ tak ahoj." Povedala May a rozbehla sa za ním.
"Aj ja už idem, musím ešte dnes vyraziť do Suny. Mám tam priateľa. Ahoj" A išla tiež. Miharu
"Tak, ostali sme len mi traja. Poďme. " Uškrnula som sa. Usmiali sa na mňa a išli sme. O včerajšej noci som nikomu nepovedala. Zatial...
 


Anketa

Boj o ľudstvo...

Eh...čo?

Komentáře

1 Aríí Aríí | Web | 23. prosince 2010 v 21:00 | Reagovat

bože to je užasne napísané

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama