Tak tu je ďalší diel. Dúfam, že sa niekomu bude páčiť ^^

3. Únos
Bola noc. Asi niečo po jednej. Misiu zatiaľ nemáme a to je dobre. Sedela som v kuchyni, pri ruke kunai. Bola som úplne izolovaná. Nechcela som, aby ma niekto zabil. Bola som teraz v blbej pozícii. Poranený chrbát, blbý korzet, ktorý som si mala dávať dole len keď pôjdem spať. A ja som ešte nechcela spať. V nemocnici som sa naspala až,až. Ponorila som lyžičku do roztopenej zmrzliny. Neprítomne som si dala jeden kúsok do úst. Zmrzlina bola úplne roztopená. Dala sa aj piť a tak, keď som každý kúsok nabrala na lyžičku, niečo mi aj kvaplo na stôl. Vonku silno pršalo. Mala som rada takéto noci. Ale nemala som rada noci, keď aj hrmelo alebo mrholilo. Tak to by som sa radšej zahrabala. Ale v takéto noci som nebola polovične oslabená. Na sebe som mala len jedno veľké tričko, ktoré som zobrala z druhej izby na poschodí. Bolo strašne veľké, siahalo mi skoro po kolená. Pod tým som mala len nohavičky. Ližičku som dala do prechovky, kde bola už len sladká vodička. Nevnímala som, čo robím, rozmíšľala som nad veľa vecmi. Kunai som si zobrala do druhej ruky. Vyhodila som odpad a vybrala sa lenivím krokom do izby. Bolo pol druhej ráno. A to som chcela skôr vstať a precvičiť sa. Myslím taijutsu. Alebo pôjdem za May-chan a poprosím ju, aby ma učila. Ale určite je zo svojím Kakashim. A, čo tak sa Sakurou. Nie, pripadá mi trošku rozmaznaná. Tak, pôjdem rovno za Tsunade. Druhý najlepší medic-ninja je Shizune, tak keď nebude chcieť Tsunade, bude aspoň ona. Ťažko som spadla na postel. V izbe bolo horúco, ale aj pre moju opatrnosť som otvorila okno.
Ráno bolo rušné. Aj keď som bývala, na konci Konohy, tak sa mojim domom ozýval krik. A to z kúpeľne mojej izby. Stála som vo vani. Na zemi bol obrovský pavúk. Mal jeden centimeter.
"Bože prosím, zachráň ma..." Modlila som sa v duchu. Čo keď ma zje, čo keď ma otrávy a ja sa stanem Spidermanom. Začal šplať do vane. A to som sa chcela osprchovať. Ale keď on vyšiel zo sprchy. Zobrala som hadicu, ktorá bola primontovaná aj na vani a namierila ju na pavúka. Už bol hore. A teraz išiel dnu, ku mne. Pustila som naplno vodu. Pavúka odstrieklo na stenu, ktorá bola vzdialená o tri metre. Pavúk sa rozmliaždil. Nechala som to tak a konečne som sa išla ospchovať.
Keď som bola čistá, išla som do svojej izby. Na čo si nosiť veci do kúpeľne, keď bývaš sám.
Vonku bolo zamračené, teplomer ukazoval, päť stupňou. A to včera bolo ešte tridsať. Ako rýchlo sa ochladí. Dala som si tričko. Rukáv mi bol dlhší, ale nevadilo mi to a samozrejme farba trička bola čierna. Na to béžovú mikinu. Potom, teplé nohavice. Obyčajné. Tmavo modré. Vysoké topánky mi siahali nad kolená. Vlasy, som si nedala do gumičky. Katanu, som si nebrala. Len môj opasok a opasok na nohu. Papiere, ktoré mi dala Shizune ležali dole na chodbe. Samozrejme, položené na konferenčnom stolíku. Zobrala som ich a prelistovala.
Nič moc. Niečo o mojej rodine. Niečo o tej misii, kde som si poranila chrbát. A to bolo všetko. Možno ešte niečo, ale ten korzet ma škrtil. Dala som si dole mikinu, tričko a trošku som si ho odopla. Vydýchla som si. Dala som som si naspäť veci a vyšla von. Na päť stupňov bolo teplo. Alebo, to som sa až tak obliekla? Po daždi nebol ani najmenší náznak. Všade bolo sucho. Zobrala som si moju píšťalku na privolanie jastraba. Slúžil mi na predávanie správ. A chcela som napísať Lane. Zobrala som si z vnútra papier a napísala som jej, že nech si urobí voľno a nech sem príde a nech mi donesie moju malú katanu.
Sedela som na strome v Konohe. Teda, za Konohou. Čakala som na môjho Mimiho- môjho jastraba. Moja veľká katana bola doma. Keď o pol hodinu bol môj Mimi naspäť, skoro som od nedočkavosti spadla zo stromu. Zosadol mi na ruku a dala som preč ten papierik. Jastrab mi dal facku s krídlom a odletel. Začala som čítať.
Ahoj Suu. Jasne, že prídem. Vlastne, už som aj na ceste. O pár dní tam som.
Ide do Konohy. Nemá nikoho zo sebou a v okolí sú Akatsuky. A ako som počula, keď som bola v nemocnici. Idú po každom, kto má niečo z Narutom. Alebo s jeho kamarátmi. Preglgla som. Vyrazila som za Tsunade.
"Nemôžeš ísť za ňou." Odporovala mi Tsunade. Stála som v jej kancelári. Hádali sme za, či mám ísť za Lan alebo nie. Nehcela mi za ňou ísť. Lebo " aj ty si teraz oslabená"
"Môžem. Bože, môžu ju napadnúť, môžu ju zabiť. To by ste chceli?! Hej?" Treskla som do jej stola. Nejaké papiere popadali na zem. A jedna váza s kvetinou. Váza sa rozbila a voda sa rozliala na zem. Vstala. Vraždiaci výraz sa nedal nevidieť.
"Aj ty sa chceš nechať zabiť? Si tu len chvíľu."
"Tak nech so mnou pôjde niekto." Prikívla
"Shizune, privolaj Kakashiho. Nech ihneď príde do mojej kanelárii. A keď nepríde do piatich minút tak nech si ma nepraje." Zvrieskla na ňu. Shizune rýchlo vybehla z kancelárie. Tsunade stále tikalo obočie.
"Pôjde s tebou Kakashi. Možno aj Mayako. Ale hneď potom sa pôjdeš porozprávať s tvojimi rodičmi. Rozumela si!?" Prikívla som.
O chvíľu do kancelárie vošiel Kakashi. Za ňou išla May-chan. Ako chvostík. Muhehe.
"Tak Kakashi a Mayako. So Susan pôjdete po jej kamarátku. Je v Sune. Nie je ninja a tak je aj ľahký ciel. Chodte. "Prikívli sme a ja som si išla domov po katanu
Cesta bola tichá. Kakashi a Mayako-chan po sebe házdali zamilované pohľady. No Kakashi skôr pohľad. Keď som ho donútila, aby sa so mnou rozprával, chcela som vedieť, čo má pod čelenkou. Povedal, že Sharingan. Že ho dostal, od jeho kamaráta keď umieral. Muselo to byť hrozné. Pozrela som sa na May-chan a išla k nej dozadu.
"Tak? Ako vyzerá maskou?" Uškrnula som sa. Mayako začervenala. Teda, skôr, len jej horná časť tváre.
"Je pekný."
"To je všetko, čo na to povieš?" Zhrozila som sa. Mayako sa zasmiala a pokývala hlavou dopredu a dozadu. Buchla som ju pesťou do ramena.
"A aký je?"
"Kde?"
"No, v posteli?" Zčervenala. Rozrehotala som sa. Skoro som spadla zo stromu.
"Až taký?"
"Hmhm."
"Ty dračica. Takého draka si zohnať. Keby to bol môj typ, ihneď po ňom skočím." Zasmiali sme sa.
"Bavíte sa o mne?" Prišiel k nám Kakashi.
Celú cestu som o nich vyťahovala informácie. Bola to zábava.
Do Suny sme prišl iza jeden deň. Zvyčajne, im to trvá dlhšie, ale ani neuvažujete o čase, ked sa zabávate. Teda, ja som sa zabávala, ako oni, to neviem.
"Ahoj Gaara, ahoj Miharu." Pozdravila May-chan svoju sestru a jej priateľa-Kazekageho či ako- v jeho kancelárii.
"Ahoj Mayako." Povedali naraz Miharu a Gaara. Usmiali sa na seba.
"Tak, čo Vás sem privádza?" Spítal sa Kazekage.
"Tu Susanina priateľka, ju išla navštíviť a tak sme jej radšej išli na proti."
"Myslíte, tu čiernovlasú?" Pokývala som hlavou, na znak súhlasu.
"My, sme tu len ako doprovod, tak sme tu prišli sa porozprávať, zatial čo Suu-chan pôjde za ňou." Usmiala sa namňa Mayako.
"Tak ahojte, ja idem." A už som sa vybrala precházdkovým krokom von.
"Kde by mohla byť. Asi niekde je."
"Suu, si to ty?" Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a za mnou bola Lan. V plnej svojej kráse.
"Čo tu robíš?" Znela prekvapene. Až teraz som si všimla jej oblečenia. Bola úplne oblečená, ako...ninja? Nie, ako JA. Až na tie vĺasy, to isté oblečenie. Len katana bola o pätdesiat centimetrov menšia.
"To má znamenať... čo?!" Pozerala som sa do môjho vlastného, ľudského zrkadla.
"Ja-ja ti to vysvetlím. Ja som ninja. A lovím odmeny. Vysoká suma, je napísaná na Uchihu... Itachiho. A počula som, že v poslednej dobe, ste sa viackrát stretli. Aj keď nie v dobrom, stretli. A tak som išla vyskúšať šťastie..."
"Oh. A teraz asi dúfaš, že ti odpustím? Hej? Tak to si naomile. Celé tie roky si mi klamala " Och, ja nie som ninja, som len učiteľka.
Ako som mohla byť tak blbá. Že si išla vyskúšať šťastie. Tým, že sa za mna prezlečieš? Tým, že pôjdeš okolo Konohy a budeš dúfať, že stretneš Akatsuki? Tak to si naomli zlatko. Si strašná. Vypadni, nechcem ťa ani vidieť, ty suka. VYPADNI!!!" Pozerala sa na mňa smutným pohľadom. Rýchlim pohybom som si zobrala jedovaté ihli z vrecúška a hodila som to ponej. Uhla sa. Otočila sa a zmizla.
"Kura!" Kopla som do kameňa. Išla som naspäť do kancelárie.
Keď som zaklopala, ozvalo sa "Ďalej." Vošla som a tam bola Lan. Usmievala sa na nich. Už nebola oblečená, tak ako ja. Bola v obyčajnom oblečení. Katanu,, ale pripevnennú, na chrbte.
"Tak, môžme ísť?" Opítala sa ma. Len som prikívla. Bolo mi, jedno či sa jej niečo stane. Teraz, som sa chcela len zhrútiť a plakať. Nad tým, ako mi mohla moja kamarátka klamať. Ani som nepozrdavila a odcházdala som.
"Čo ti je Suu?" Opítala sa Lan.
"Hovno." Odvrkla som. Naozaj, som teraz nemala náladu sa s ňou baviť.
"Čo Suu?"
"Choď do riti! A nehovor mi tak." Boli sme už von zo Suny. Celú cestu cez púšť sme boli ticho.
"Suu-chan?"
"Čo je May-chan." Usmiala som sa na ňu.
"Čo keby sme sa utáborili? Sme už v lese." Prikívla som a zastali sme.
"Idem po drevo na oheň."
"Pôjdem s tebou." Usmiala sa na mňa. Nič som nepovedala a išla preč.
Keď sme mali dostatok dreva, išli sme naspäť. Zakopla som a spadla. Drevo sa mi vysipalo a ja som si sadla. Začala som plakať. Zakrila som si tvár rukami, len aby to Mayako nevidela.
"Čo je Suu? Niečo si si urobila?"
"Ni-ni-e." Zakoktala som.
"A čo sa stalo?" A zo mňa išlo všetko von. Všetko. O mojom detstve, o Itachim, dokonca aj o Madarovi. O Lan a ako ma oklamala. O všetkom. Niekde vzadu v hlave sa mi ozvala tupá bolesť.
"Oh, to je mi ľúto." Zašepkala.
"Nechcem, aby ma niekto ľutoval. Preto som taká, aká som. Drzá, neslušná. Snažím sa byť silná. Nedávam von emócie. Ale, niekedy to proste nejde." Utrela som si už aj tak suché oči. Určite som ich mala červené.
"A čo bude s Lan?"
"Pár dní, to s ňou vydržím. Asi bude bývať u mňa. Potom odíde." A tak som vstala a vybrali sme sa naspäť.
Mala som druhú hliadku. Ostatný spali v stanoch. Bola noc -aké nečakané- a mala som hodinku za sebou. Ešte dve a idem spať. Sedela som pri strome. Nemala som rada, keď som vedela, že ma môže niekto napadnúť a mám otvorený chrbát. Čo bola teraz trošku pravda. Len ja som ho mala zašitý. Povedala som si, že si ten prekliaty korzet dám dole. Len som dúfala, že mi to nezaškodí. Dala som si dole katanu, mikinu a tričko. Studený vzduch sa mi už dostal pod kožu a tak som sa začala triasť. Korzet išiel dole. Bol čierny. Mohla som teraz volnejšie dýchať. Išla som si dať veci, lenže nemala som ich tam. Za mnou sa ozval smiech. Vstala som a obzrela sa dozadu, v ruke katanu. Nikto tam nebol. Za mnou sa niečo pohlo. Otočila som sa. Nič. Som paranoidná? Ale ja ten smiech počujem. Zase. Otočila som sa teraz rýchlo. Stál tam... idiot v maske? Podobnú masku som už videla, ale nevedela som, na kom. Vypadlo mi to. Pri ňom stál blonďák.
"Hehe, Senpai." Smial sa ten idiot. V ruke držal moje oblečenie. Namierila som naňho s katanou.
"Keď mi to nevrátiš a nevrátite sa do Akatsuki, zabijem Vás." Vyhrožovala som si. Ich čierne plášte s červenými mráčikmi viali vo vetre. Bolo ticho. Ešte vytasiť búchačky a sme vo vesterne.
"Mám jednú otázku pred tím. Vlastne dve, pred tým ako Vás zabijem."
"Len do toho." Ozval sa blonďák.
"Kto, vymýšľal tieto vaše kostými. Však to je trápne. Keby ste vyzerali ako normálni ninjovia, mohli by ste démonov chytiť ľahšie. Nikto by Vás nepodozrieval."
"Poviem to šéfovi." Uškrnul sa.
"Váš šéf je buzik, že chce aby mal každý rovnaké veci?" Hurokánsky smiech sa ozval od toho idiota.
"A ta druhá otázka. Čo ste urobili tým, čo spia?"
"Tak, ty si si toho všimla?"
"Cítim, nejaký jed. Uspávadlo? Nie, to by ich aj tak zobudilo, pri tom smiechu, čo vydáva ten idiot vedľa teba. Tak, niečo, čo im odpojí sluch. Ale dúfam, že aj vráti."
"Si dobrá. Áno, ich sluch sa vráti. Budú spať ak zabitý. Uchiha mal pravdu, že si dobrá. Hmmm. Ale naspäť k veci. Prišli sme si po rukojmí a bla,bla,bla.Dúfam, že to poznáš. No, a vybrali sme si tú, ako sa volá. Tú medicku. Tobi." Pokýval s hlavou tomu idiotovi. Poza stromu vytiahol Mayako. Zhrozila som sa.
"Keď ju necháš na pokoji, budete si môcť zobrať za rukojmí mňa." Fakt, že som nemala korzet, lebo mi ho ten Tobi zobral, mi znemožňovala sa hýbať. Strnule som stala na mieste. Chrbtica ma bolela, bolesť postupovala až k nohám. Ten pohyb čo som urobila - postaviť sa a rýchlo sa pohybovať- mi zranenie zhoršil. Cítila som ostrú bolesť, v celej chrbtici. Zranenie sa trošku otvorilo. Cítila som pach krvi. A aj to, ako mi to pomali steká po chrbte a vsiaka do čipky od podprsenky.
Rozmýšľal.
"Ide to ľahšie, ako som si myslel. Ale, je tu nejaký háčik. Samozrejme, ju pustíme. Neviem , kto bude niesť druhé telo, keby sme chceli jedného rukojmí."
"Žiadny háčik. Nebudem sa pokúšať újsť, nebudem bojovať. Zbrane môžem nechať tu." Prikyvol.
"Dobre Tobi. Daj jej oblečenie." Podal mi moje teplé veci. Rýchlo som si dala korzet. Trošku krvy vsiaklo aj doňho. Ale to nebude vidieť. Keď som si dávala posledný kus oblečenia, pristúpil ku mne blonďák. Odzbrojil ma. Dal mi jeden úder do hlavy, s lakťom do brucha. Zapichol mi kunai do brucha. Podkopol mi nohy. Urobil mi škrabance na ruke a nohách. Zablokoval mi chakru.
"Musí to vyzerať vierohodne." Len som nemo ležala na zemi. Pádom som si udrela hlavu. Menší otras mozgu sa mi nevyhne. Zviazali ma a dal mi ešte jednu ranu. Omdlela som.
Zobudila som sa na tvrdej a studenej zemi. Hlavu som mala tažkú. Bolela ma. Vlasy sa mi lepili na spotenú tvár. Cítila som, ako moje telo horý aj keď ma špinavá zem schladzovala. Mala som teplotu. Tridsať deveť, možno štyridsať. Sadla som si. Zažmurkala som do úplnej tmy. Keď si oči zvykli na tmu, poobzerala som si miestnosť. Bola veľká. Nič tam nebolo. Len pri stene nejaké reťaze. Pozrela som sa na ruky. Boly v reťaziach tak ako nohy a krk. Preto som mala takú ťažkú hlavu. Reťaze mali asi meter a pol. Mohla som sa tak dostať do štvrť miestnosti. Skoro. Bola to kockatá miestnosť. Mala jedné dvere, žiadne okná. Len pri zemi nejaké trhliny. Asi to bol úkrit pre krysy. Hlavu, som mala nedbale zaviazanú. Pomali som si dadvihla tričko. Obvez bol trošku od krvi, ale bol obviazaný lepšie. Nemala som korzet. Naspäť som spadla na tvrdu zem. Bolela ma chrbtica, bolela ma hlava. Bolel ma celý človek. Som rukojmí. Fajn. Som dobrovoľný rukojmí. Ešte lepšie. Môžem urmieť. o nedovolia. Chcú odomňa informácie, budú ma mučiť. Možno bambusové drevo pod nechty. Ale nedovolia, aby som usmrela. Budem bonzák. Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi viť. Skôr musíš všetko čo vieš im zaviť. To je lepšie. Dvere sa otvorili. Pot mi stekal po čele. Svetlo ma úplne oslapilo, prudko som zatvorila oči. Dvere, sa zatvorili. Otvorila som oči. Bol tam nejaký muž. V ruke držal sviečku. Položil ju ku mne. Ten muž, mal biele alebo sivé vlasy. V me, to je ťažko rozoznať. Svoj Akatsuki plášť mal zapnutý po hruď. Pod plášťom nič nemal, Iba nohavice. A nejaký prívesok. Taky som videla pri JuMi. Povedala, že ten, kto má taký znak, uctieva Jashina. Povedala, že ona uctieva Jashina, lebo ju k tomu priviedl nejaký Klidan. Kudan. Hudan. Aha, Hidan. Jasné. Ale späť k vlasám. Mal ich nagelované úplne dozadu. V ruke mal nejakú kosu na sekanie trávnika. Alebo na sekanie, mojej maličkosti. Sadol si ku mne.
"Ty si Susan Gironi." Nebola to otázka, ale prikývla som.
"Ja som Hidan." Vystrelial som oči.
"Hi-Hidan. Kamoška, JuMi, povedala, že poznala nejakého Hidana. Potom povedala, že len pred nedávnom sa pridal k Akatsuki."
"Ach JuMi. Na ňu som skoro zabudol. Ako sa má?" Rozprávali sme sa ako starý kamoši. Možno si tu urobím aj priateľov.
" Dobre." Môj hlas znel tak unavene. Pozrel sa na mňa.
"Bože, však ty úplne horíš. Zavolám Itachiho. Je tu jediný, kto je aspoń trochu medic. Je tu ešte Konan, ale tá to dostala a má blbú náladu." Uškrnul sa
"Ale ja poznám, ó veľkého Uchihu, zo svojho bytu, nebude chieť výjsť. "
"Vy máte byty?"
"Jasne. Teraz sme v našej hlavnej dedine. Sme pod ňou. Každý tu má vlastný byt. Jedlo mu pricházda domov donážkovou službou. Ale asi veľa rozprávam. A hlavne to, čo nemám. Tak ja o chvíľu prídem." A bol preč. Ležala som na zemi, v obrovských bolestiach.
Itachi vedel medic. Aspoň trochu. Zisťujem veci, ktoré len tak ľahko nezistíte. Neviem, ako sa to stalo, ale keď sa zase otvorili dvere, bola som v polospánku. Dvere sa zatvorili a ja som otvorila oči. Stál tam Hidan a Itachi. Itachi nemal Akatsuki plášť. Obyčajné tričko a nohavice. Topánky. Vlasy nedbalo stiahnuté do gumičky. Vyzerali jemne, som zvedavá či aj také sú na dotyk. Kĺakol si ku mne. Do ruky si zobral tabletky z vrecka. Dal mi jednu k ústaml.
"Zjedz to. Bude ti lepšie. " Poslúchla som. Horšie mi nebude. Keď sa jeho prsty dotkli mojich pier, mala som zimomriavky.
