close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Žiť v prítomnosti 1

3. ledna 2011 v 17:24 | Suu |  Žiť v prítomnosti
Tak, tu je prvý diel Źiť v prítomnosti. Začína úplne inak a aj ďalej to bude inak. Nejaké scénky dám zo starej poviedky, ale väčšina bude nová, ale inak napísaná.

ASDFGHJKLKJHGFDXSYASDFGHJ
Volám sa Suu Gironi, pravým meno Susan Hirohata. Porozprávam vám môj príbeh. Možno pre niekoho nezaujímavý, ale nie pre mňa.


Ležala som na svojej postely a pozerala sa na strop. Bola už hlboká noc a bola to práve z tých nocí, keď sa pozrieš na nebo a nevidíš mesiac v celej svojej kráse. O dva týždne som mala oslavovať svoje štrnáste narodeniny. Neviem, ale netešila som sa. Rodičia ma nemali radi a to len preto, lebo som bola horšia ako Uchiha Itachi. Mne to bolo jedno, bola som aj rada za to, že som za ním. Mala som preto aj zámienku, keď som chcela byť s ním. Ja sa s Itachim sa poznáme už dlho. Myslím, že to bolo od kedy skončila vojna. Myslím, že to bolo pred desiatimi rokmi. Keď to naši rodičia zistili, boli sme už obidvaja chunninovia, takže doba ich nevedomosti bola dlhá. Bola som to ja, ktorá prvá videla jeho sharingan a vedela o každých detajloch jeho misie. Aj on vedel o každej misii ktorú som dostala. Ale ako som hovorila, rodičia to zistili a neviem ako to urobili, dostávali sme čoraz viac misíí a domov som prišla len na pár hodín. Bola som čoraz viac vyčerpaná. Vždy na misii keď som bola zmierená s tým, že proste na desiatky ninjov nestačím, objavil sa tam on. Vždy som mu bola vďačná a vždy mu budem. Bolo to asi pred rokom, keď som už nevládala ani chodiť a zhrútila som sa. Strávila som v nemocnici mesiac a potom som celý pol rok nechodila na misie. Takže som sa s Itachim nevidela. Keď som konečne dostala misiu, bola dlhá. Mala som ísť do krajiny vzdialenej tisícky kilometrov a mala som tam stráviť maximálne pol roka. Takže s Itachim som sa nevidela celý rok. Ani sme si nepísali, lebo som nemala čas a asi ani on. Bolo to len pred týždňom kedy som sa vrátila. Moje krátke vlasy len pod uši narástli pod ramená a kedže som bola v zemi ukrutnej zimy, bolo to akokeby mi zhustli. Zmenili farbu z plavej na gaštanovo-červenú. Keď som prišla konečne do Konohy, nikto ma nespoznal. Aj keď rodičom to bolo jedno, cítila som sa čudne. Niečo sa malo stať a ja som nevedela čo a ani kedy.

Keď už slnko vychádzalo, vstala som a obliekla. V posolednej dobe som neriešila čo si oblečiem, kedže som posledný pol rok spala denne 3 hodiny a mala som čas sa len najesť. Nepriateľom a mojim sopločníkom bolo jedno či smrdíš alebo či si holá. Ich úloha bola zabiť nás a naša zabiť ich. Za ten pol rok sa zo mňa stávala žena a moja postava sa aj k tomu prispôsobila. Pochudla som a zosilnela. Bohužial, rodičia si mysleli, že keď ma pošlu na život a na smrť objavím to naše tajomné kekkei-genkai a budem môcť si konečne nájsť niekoho s kým by som náš klan mohla viesť. Nestalo sa tak. Náš kekkei-genkai sa dedí z generácie na generáciu a vždy ho dostal prvorodený- muž. Ale kedže ja ako žena som bola prvorodená, mysleli si, že ho tiež budem mať len asi nie tak silné alebo len neskôr. Hranica získania bola štrnásť rokov. Takže som sa aj bála čo mi spravia. Išla som pomalým krokom dole po schodoch a zamierila rovno do kuchyne. Tam sa na mňa usmiala moja mama. Niečo sa dialo. Usmievala sa len keď som sa dostala na akadémiu a stala sa chunninom. Inak nikdy.
"Sadni si a najedz sa. Pochudla si musíš jesť viac." Položila predomňa ryžové guličky. Povedala som: "Idatakimasu." a pustila sa do jedla.
" Kde sa chystáš?" Počula som sa zebou hrubý hlas môjho otca.
" Von." V kľude som odpovedala a zahrizla.
" Načo?"
Prehĺtla som a odpovedala: " Asi trénovať." začala som klamať. Mala som namierené do klanu Uchiha. Počula som, že tento týždeň nemá nič na práci. Videla som ako ho moja odpoveď aspoň trochu uspokojila.
" Musíme ti niečo povedať." Obrátila sa na mňa mama. Ja som zatial dojedla a poďakovala za jedlo.
" Čo také?" Bola som zvedavá.
" Som tehotná a bude viesť klan Hirohata aj keď nebude mať kekkei-genkai aj keď bude mať. Lebo to bude chlapec." Povedala mi novinu matka. Pozerala som sa stredavo na mamu a oca. Mala som pokojný výraz a ani mi to nejak nevadilo. Všimla som si, že má nejaké väčšie brucho, ale nikdy ma to nezaujímalo.
" Dobre." Bola moja prostá odpoveď.
" Dúfame, že kedže ty si nie veľmi schopná a ani bohvieaký ninja, on bude. Tvoja matka o pár týždňou porodí." Otočil sa na mňa otec. Vedela som, že otec ma nemá až tak vláske kedže nie som chlapec a matka sa už s tým zmierila, takže som jej nevadila, niečo sa vo mne pohlo. Možno to bol smútok z toho, že aj keď ma poslali preč na pol roka a ja som to tam zvládla mi neverili a nedôverovali mi že by som mohla byť dobrá a ešte mať aj kekkei-genkai.
" Môžeš ísť." Povedala mi možno aj s kúskom súcitu v hlase matka. Asi som tam stála príliš dlho. Prikývla som, zase som poďakovala za jedlo a pomalým krokom som sa vydala obuť. Až teraz som si všimla ako nemožne som sa obliekla. Príliš velké tričko ktoré mi bolo do pol stehien tmavo červenej farby a obyčajné čierne kraťasy po kolená. Zbrane som si nebrala len peňaženku, ale aj tak som sa vybrala po tenký opasok aby som si ho dala do pasa. Keď som už vyzerala lepšie a moje vlasy som sa ani nesnažila učesať tak som ich len rukou trochu prehrabla, išla som sa obuť. Boli to topánky po kolená s otvorom na prsty. Mala som aj kruhy pod očami kedže som v noci nespala. Otvorila som dvere a vybehla do centra Konohy. Rozhodla som sa, že radšej nejdem do jeho klanu, kedže klan Hirohata a Uchiha mali medzi sebou nevyriešené veci. Blúdila som okolo stánkov až som niečo ucítila. Čokoládu. Vybrala aom sa teda po pachu a o chvíľku som dorazila pred malú cukráreň. S Itachim sme boli snaď vo všetkých cukrárňach, ale v tejto ešte nie. Otvorila som dvere a ozvalo sa malé zacingnutie. Kúpila som si čokoládovy zákusok a sadla si do prázdeho stola. Nevnímala som čo sa okolo mňa deje a tak som nepostrehla ani to, keď si ku mne nietko prisadol. Uvedomila som si to až vtedy, keď mi nietko dýchal do vlasov. Vyľakane som zdvyhla hlavu a videla krásne čierne oči.
"Ah, Itachi." Nahrnuli sa mi slzy do očí a objala ho. Tvár som si skrila do jeho hrude a snažila sa neuroniť slzu. Cítila som ako si položil ruky na môj chrbát a ja som uronila pár sĺz.
" Suu, čo je? Čo plačeš?" Počula som jeho hlas. Znel krajšie, dospelejšie. Cítila som z jeho hlasu, že sa usmieva. Prestala som ho objímať a odsunula sa. Rýchlo som si utrela oči a pozrela sa naňho. Bol jediný kto mi hovoril Suu. Povedal, že moje meno je krásne a dokáže mať toľko skratiek a každá by znamenala niečo iné. Jedna krásu, druhá smútok alebo mesiac.
" Ja neplačem." Usmiala som sa a lepšie si ho pozrela. Mal obyčajné čierne tričko s krátkym rukávom a čierne nohavice s čiernymi topánkami. Vlasy mal zase o niečo dlhšie a mal ich ako vždy zviazané. Videla som ako si ma prezerá.
" Chýbal si mi." Vzdychla som si.
" Bola to dlhá doba." Nasadil smutný úsmev. Pozrela som čo si kúpil. Bolo to dango.
" Čo si robil za ten rok?"
" Chodil som na misie, stal osm sa veliteľom ANBU."
" Gratulujem, aj keď neviem či je to dobré alebo nie." Usmiala som sa.
" A čo ty, ako bolo na tej misii?"
" Zima, hladno a opustene."
" Pochudla si, na zober si moje dango." Pristrčil mi svoj tanier. Ja som už koláčik dávno zjedla takže som neodmietla.
" Ďakujem." Pozeral sa na mňa.
" Čo sa deje?" Niečo som vycítila. Len zakrútil hlavou. Nechala som mu polovicu danga a keď ju zjedol išli sme na naše miesto za Konohou. Nebolo to daleko.
" Ako sa má malý Sasuke?"
" Dobre, stále ma chce prekonať." Usmial sa. Svojho bratčeka miloval viac ako čokoľvek na svete. Potom sme sa rozprávaly až sa zotmelo a každý si išiel vlastnou cestou.

Potom sme sa streli a povedal, že sa vráti asi deň pred mojimi narodeninami a že sa pokúsi aj skôr. Usmiala som sa a povedala dobre. Vo vnútri som sa cítila nepokojne.

Ubehli skoro dva týždne a ja som mala dva dni pred mojimi narodeninami. Itachi prišiel tak ako povedal. Prechádzali sme sa po Konohe, až sme sa vybrali na naše miesto.
Keď sme tam dorazili, sadla som si do tieňa a Itachi hneď vedľa mňa. Bol nepokojný.
"Tak, čo sa deje?" Neodpovedal.
" Nejaká misia?" Prikývol.
" Je iná ako ostatné?" Zase prikývol na súhlas.
" Je horšia?" Áno.
" Je ďaleko?" Nie.
" Je v ohnivej zemi?" Áno.
" Je v Konohe?" Áno.
" Čo tu môže byť horšie?" Nič nehovoril. Len sklopil hlavu.
" Itachi, čo máš urobiť?"
" Hádaj." Bolestne vzdychol.
" Máš niekoho zabiť?" Áno.
" Máš ho rád?" Áno
" Musíš to urobiť?" Áno.
" Dal ti tú misiu Hokage?" Áno.
" Je to len jedna osoba?" Nie. Bála som sa ďalej pítať. Počula som od môjho klanu niečo o tom, že klan Uchiha sa snaží získať Konohu alebo niečo také, ale nemyslela som si, že to je pravda. Nebola som až taká hlúpa aby som si to nedomyslela. Prečo by sa mala Konoha zapodievať s vyvraždením klanu Uchiha, keď má jedného z ANBU a je najsilnejší v Konohe, plus je to aj z klanu Uchiha, vie byť necitlivý.
Bála som sa na to pomyslieť a nie to sa ešte opítať, ale...
" Máš vyvraždiť klan?" Hlas sa mi triasol, na tele mi vyskákali zimomravky, srdce sa mi zastavilo a dych tiež. Pozrel sa na mňa s bolesťou v očiach.
" Itachi, kedy?"
" Nie, nepoviem ti to. Už aj tak vieš viac ako treba." Vstal. Nestihla som ani mrknúť, bol preč.

Na druhý deň zasvietilo slnko a ozval sa ráno krik. Matka začala rodiť a tak išli do nemocnice. Bola som celý deň sama doma a ani som nevyliezla von. Cez noc som mala čudný pocit. Všetko vonku utichlo a mesiac svietil. Mala som čudný pocit a celú noc som nespala. Nad ránom som už nevidržala len tak ležať a išla som sa prejsť okolo sídla klanu Uchiha. Všade bolo ticho. Nepošula som ani tiché a ukľudňujúce dýchanie. Vo vetre som cítila smrť a krv. Rozbehla som sa do ich sídla. Aj keď som vedela, že sa môžem míliť kedže nemám až tak dobrý čuch ako iný z nášho klanu a môžu ma zabiť riskla som to. Všade bola krv a mŕtve telá. Uprostred tohto všetkého ležalo bezvládne telo malého Sasukeho. Pribehla som k nemu a pozrela sa naňho. Dýchal, ale bol v šoku a vyčerpaný. Zobrala som ho na ruky a utekala do nemocnice.
Dobehla som tam a hneď hľadala niekoho. Keď ma videli s najmladším synom Uchiha ihneď ho zobraly a išli pozrieť. Strávila som tam len chvíľu kedže setra informovala Hokageho a prišli po mňa dvaja ANBU. Išla som s nimi.
Bola som dnu pri Hokage a pozerali sme na seba. Dnu som bola len ja a on.
" Ako si ho našla?"
" Nemohla som spať a išla som sa poprechádzať. Išla som okolo ich sídla a cítila som krv. Tak som sa išla pozrieť a našla som ich všetkých mŕtvych. Len Sasuke žil. A skôr než ma odsúdite za to, že som ich akože vyvraždila ja, niečo vám poviem vy stará paprika. Viem o tom čo ste povedali Itachimu. Ako ste len mohli. Sakra. Neviete si predstaviť ako to muselo byť hrozné vlasnú rodinu zabiť. Čo keby vám niekto prikázal zabiť niekoho koho máte radi a vy by ste nemal na výber. Viem, že toto je svet ninjov, tu nie su city povolené a blablabla ale toto by som neurobila ani ja a to svoju rodinu nemám rada." Od polovice som už len kričala. Pozrel sa na mňa a povedal: " Je mi jedno či ti to povedal alebo nie, ale je a bude vinný, bude ninjom S. A ešte niečo, tvoji rodičia majú syna. Vyhadzujú ťa z klanu." Provokatývne sa na mňa usmial.
" Vyhodili ma z klanu? Hej? Super, takže tu máte čelenku, ja odchádzam." Hodila som po ňom čelenku a ukázala mu jazyk. Zmizla som.


 


Anketa

Boj o ľudstvo...

Eh...čo?

Komentáře

1 JuMi JuMi | Web | 3. ledna 2011 v 17:51 | Reagovat

Vypadá to mnohem líp než předtím...a samozřejmě byl byla v té povídce ráda pokud bys mě tam chtěla ty :D

2 Sally Sally | 3. ledna 2011 v 18:07 | Reagovat

to se mi líbí :-D pokračuj piš

3 Miharu Tsuki ^^ Miharu Tsuki ^^ | Web | 15. ledna 2011 v 14:28 | Reagovat

ospravedlnujem sa ze som nenapisala komentar :D inak :D riadne drsna tato cast..a dala by som si DANGO ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama