Tak, tento diel je kratší, ale nemyslím si, že je oničom. Niečo sa tam deje a ja by som najradšej išla už na čas kedy sa vracia do Konohy a tak, ale nemôžem. Je kratší preto, lebo som to musela takto ukončiť. Nemala som na výber. Chcea soml aby ste aj čakaly na ďalší diel a hovorili si " Čo sa stane?"

Sedela som na kameni v nejakej jaskyni. Predomnou tancoval oheň a ja som sedela pred ním. Trucovala som. Nebola som nadšená ako bezhlavo som reagovala. Len tak si odísť. Len ma vyhodili z klanu, prečo som odišla aj z Konohy? Som až tak detinská, že som sa urazila na celý svet a ušla som? Ako dieťa? Možno preto ma rodičia vyhostili, bola som stále decká a nenávidela som bolesť a smrť? Možno aj preto nemám kekkei-genkai.
Na to, aby človek viedol klan musí dospieť. Ale sakra, mám len štrnásť, tak to moje narodeniny som si nepredstavovala. Neviem, ale myslela som si, že budem s Itachim, dá mi nejakú drobnosť a ja sa budem tešiť. Nemyslela som si, že to urobí tak skoro. Asi som chcela aby to neurobil nikdy. Sakra, kto by nechcel aby to neurobil. Zložil som si hlavu do rúk a rozmýšľala. Stanem sa silnejšia keď budem nelútostná? Prečo to Itachi nepovedal niekomu z klanu a mohli niečo urobiť. Vlastne, kvôli tomu, že mali plán na ovládnutie Konohy ich Itachu musel zavraždiť. Ale sakra, je to vražda. Aj keď ja som zavraždila veľa ľudí, ale vedeli že umrú. Vedeli to aj Itachiho rodičia? Radšej som zabíjala keď už boli s tým zmierený alebo aspoň o tom vedeli. Poznala som Itachiho a on by to sám nemohol urobiť. Musel niekto začať prvý a Itachi musel tancovať len jeho tanec. Pomáhal Itachimu niekto?
Sakra, rozbolela ma hlava. Bolestne som si vzdychla a namierila hlavu dohora. Pozerala som sa do tmavého stropa jaskyne. Prebehlo mi aj hlavou, čo budem robiť. Musím niekde ísť. Nemala som jedinú zbraň a bola som oblečená len ako smretlník. Teraz by som najradšej zomrela. Nemala som náladu na nič. Aj keď som preferovala genjutsu, potom ninjutsu a nakoniec taijutsu, ktoré mi veľmi nejde, cítila som sa bezpečnejšie keď som na sebe mala nejaké oblečenie pre ninjov. A znak dediny. Urobilo by mi to radosť a nesmiernu. Zo zamyslenia ma pretrhol pohyb. Bol tichý, opatrný, ale rýchly. Nečakala som ho a keď som sa postavila a chcela niečo urobiť - nevedela som čo, keby som mala zbrane hodila by som tam jednu- niečo ma strhlo na zem. Keď som sa pozrela kto, alebo čo to bolo, nikoho som nevidela. Chcela som sa postaviť, ale nedokázala som to. Ako keby mi to paralizovalo nohy. Aspoň som si sadla a snažila sa pozerať do tmy. Oheň zhasol a ja som bola oslepená.
" Kto tam je." Hlas sa mi triasol od strachu. Cítila som tú chakru niekde až v žaludku. Bola strašidelná. Silnejšiu chakru som v živote necítila. Niečo sa v tme uchechtlo.
" A kto si myslíš že som?" Ozval sa hrubý hlas. Znel staro, ale pritom nie. Nevedela som ho zaradiť. Bol zaujímavý. V tme som videla červenú bodku. Snažila som sa zaostriť a keď sa mi to podarilo, zhíkla som.
" Kto-kto ste? " Vedela som, že to nie je Itachi a nikto iný než on a Sasuke nežil.
" Som Uchiha."
" Ale-ale, žije len Itachi a Sasuke." Sklopila som zrak. Do očí mi nabehli slzy.
" A to máš skade?"
" Ve-veď Itachi vyvraždil klan." Zašepkala som.
" To áno, ale niekto tam byť nemusel." Niečo som v jeho hlase zacítila. Bolo to ťažké a staré.
" Koľko máte rokov?" Hlas sa mi netriasol.
" Veľa na to, aby som mal byť posmrti."
" Ste ON?" Počula som ako malá od Itachiho veľa príbehov o takzvanému Madarovi, ktorý zabil najlepšieho priateľa kvôli Mangekyou sharingane alebo zobral svojmu bratovi oči. Alebo že žije a blúdi svetom. Verila som, že sú to len vymyslené príbehy a aj keby neboli Madara nežil. Keď sme rástli tak mi príbehy prestal rozprávať. Keď som sa opítala, prečo mi ich nehovorí, bolo to po prvý a posledný krát, čo na mňa kričal. Bola som v šoku a vystrašená. Ale vtedy povedal, že nie su pravdivé. Vedela som, že nie ale nikdy som nepochopila ako to myslel. Teraz to už viem.
" Kto ON?"
" Madara." To nebola otázka a ja som mala hlas v poriadku. Dokonca som zdvihla hlavu a pozerala som sa do jeho oka.
" Ako si na to prišla?"
" Tipla som si. Počula som o tebe keď som bola mladšia od Itachiho. Nemyslela som si že žiješ. Ale človek sa môže zmíliť."
" Itachiho?"
" Áno a čo."
" Myslím, že som o tebe počul. Raz dávno mi povedal, aby som neobližoval takzvanej Suu Hirohata alebo tvojej rodine. Mal som v pláne ublížt tvojmu klanu, ale nakoniec som to neurobil."
" Prečo?"
" Neviem. Myslím že to bolo preto, lebo som mal v pláne im ublížiť tým, že urobím niečo tebe alebo tvojmu nenarodenému bratovi, ale nakoniec som sa rozhodol že to neurobím."
" Pomáhal si Itachimu?" Vedel na čo narážam. Prikývol hlavou na súhlas.
" Vieš toho veľa. Musím ťa zabiť," vzdychol si " ale povedz mi ešte jedno. Prečo si tu?"
" Vyhodili ma z klanu a ja som sa správala veľmi bezhlavo. Odišla som aj z Konohy."
" Možno hlavu mať už nebudeš." A ja som nestihla ani žmurknúť a niešo sa mi zapichlo do chrbta. Bol to len okamih a niečo ma odhodilo preč. Otočila som sa na ranený chrbát a pozerala do čudnej tváre Madaru a do jeho dvoch očí.
Sakra, rozbolela ma hlava. Bolestne som si vzdychla a namierila hlavu dohora. Pozerala som sa do tmavého stropa jaskyne. Prebehlo mi aj hlavou, čo budem robiť. Musím niekde ísť. Nemala som jedinú zbraň a bola som oblečená len ako smretlník. Teraz by som najradšej zomrela. Nemala som náladu na nič. Aj keď som preferovala genjutsu, potom ninjutsu a nakoniec taijutsu, ktoré mi veľmi nejde, cítila som sa bezpečnejšie keď som na sebe mala nejaké oblečenie pre ninjov. A znak dediny. Urobilo by mi to radosť a nesmiernu. Zo zamyslenia ma pretrhol pohyb. Bol tichý, opatrný, ale rýchly. Nečakala som ho a keď som sa postavila a chcela niečo urobiť - nevedela som čo, keby som mala zbrane hodila by som tam jednu- niečo ma strhlo na zem. Keď som sa pozrela kto, alebo čo to bolo, nikoho som nevidela. Chcela som sa postaviť, ale nedokázala som to. Ako keby mi to paralizovalo nohy. Aspoň som si sadla a snažila sa pozerať do tmy. Oheň zhasol a ja som bola oslepená.
" Kto tam je." Hlas sa mi triasol od strachu. Cítila som tú chakru niekde až v žaludku. Bola strašidelná. Silnejšiu chakru som v živote necítila. Niečo sa v tme uchechtlo.
" A kto si myslíš že som?" Ozval sa hrubý hlas. Znel staro, ale pritom nie. Nevedela som ho zaradiť. Bol zaujímavý. V tme som videla červenú bodku. Snažila som sa zaostriť a keď sa mi to podarilo, zhíkla som.
" Kto-kto ste? " Vedela som, že to nie je Itachi a nikto iný než on a Sasuke nežil.
" Som Uchiha."
" Ale-ale, žije len Itachi a Sasuke." Sklopila som zrak. Do očí mi nabehli slzy.
" A to máš skade?"
" Ve-veď Itachi vyvraždil klan." Zašepkala som.
" To áno, ale niekto tam byť nemusel." Niečo som v jeho hlase zacítila. Bolo to ťažké a staré.
" Koľko máte rokov?" Hlas sa mi netriasol.
" Veľa na to, aby som mal byť posmrti."
" Ste ON?" Počula som ako malá od Itachiho veľa príbehov o takzvanému Madarovi, ktorý zabil najlepšieho priateľa kvôli Mangekyou sharingane alebo zobral svojmu bratovi oči. Alebo že žije a blúdi svetom. Verila som, že sú to len vymyslené príbehy a aj keby neboli Madara nežil. Keď sme rástli tak mi príbehy prestal rozprávať. Keď som sa opítala, prečo mi ich nehovorí, bolo to po prvý a posledný krát, čo na mňa kričal. Bola som v šoku a vystrašená. Ale vtedy povedal, že nie su pravdivé. Vedela som, že nie ale nikdy som nepochopila ako to myslel. Teraz to už viem.
" Kto ON?"
" Madara." To nebola otázka a ja som mala hlas v poriadku. Dokonca som zdvihla hlavu a pozerala som sa do jeho oka.
" Ako si na to prišla?"
" Tipla som si. Počula som o tebe keď som bola mladšia od Itachiho. Nemyslela som si že žiješ. Ale človek sa môže zmíliť."
" Itachiho?"
" Áno a čo."
" Myslím, že som o tebe počul. Raz dávno mi povedal, aby som neobližoval takzvanej Suu Hirohata alebo tvojej rodine. Mal som v pláne ublížt tvojmu klanu, ale nakoniec som to neurobil."
" Prečo?"
" Neviem. Myslím že to bolo preto, lebo som mal v pláne im ublížiť tým, že urobím niečo tebe alebo tvojmu nenarodenému bratovi, ale nakoniec som sa rozhodol že to neurobím."
" Pomáhal si Itachimu?" Vedel na čo narážam. Prikývol hlavou na súhlas.
" Vieš toho veľa. Musím ťa zabiť," vzdychol si " ale povedz mi ešte jedno. Prečo si tu?"
" Vyhodili ma z klanu a ja som sa správala veľmi bezhlavo. Odišla som aj z Konohy."
" Možno hlavu mať už nebudeš." A ja som nestihla ani žmurknúť a niešo sa mi zapichlo do chrbta. Bol to len okamih a niečo ma odhodilo preč. Otočila som sa na ranený chrbát a pozerala do čudnej tváre Madaru a do jeho dvoch očí.

je to napínavý, ale mám takovýho stoprocentního tušáka že na smrt je brzo xD