close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Žiť v prítomnosti 3

9. ledna 2011 v 14:46 | Suu |  Žiť v prítomnosti
Ďalší diel. Zajtra idem zase do školy, no, musím sa pozrieť do kníh a napísať obsah na Tri gaštanov´ekone ( sakra, ešte stále som sa k tomu nedostala). Dúfala som, že pôjdem aj von, ale nakoniec som neišla. Škoda. Tento diel je o niečo dlhší a je oničom. Priznám si to, ale musela som sa pohnúť s dejom.
ASDFGHJKLKJHGFDXSYASDFGHJ
3.
To, čo som zažila bola psychycká smrť. Neviem, ale bolo to niečo strašné. Ležala som na zemi, pozerala do červených, krutých očí a čakala čo príde. A prišlo to hneď. V ľudskom svete to mohlo trvať cvíľku, možno ani nie hodinu, ale v tomto svete mi každá sekunda pripadala ako mesiac. Snažil sa ma psychycky utírať na smrť. Darilo sa mu to.

Ani nie po pár sekundách v tejto ilúzii som odpadla. Lenže aj v mojom spánku som to cítila. A asi ešte intenzívnejšie. Keby ste nás videli naživo, pozerala by som sa mu do jeho očí, ale bola by som mimo. Upadla som do čudného spánku a nemohla som sa zobudiť. Ako keby chcel aby som bola v bezvedomí v onom svete, lebo mi to činilo väčšiu bolesť ako pri vedomí. Nebudem tu hovoriť, čo mi robil, lebo kedže som nič nevidela, sama som to nevedela. Bola to najdlhšia chvíľa môjho života. Mučil ma roky, stáročia, ale pritom to v skutočnom svete bola chvíľka. Moje telo bolo v šoku, ale viac moja myseľ. Keď prestal, konečne som začala namáhavo žmurkať, dýchala som oveľa rýchlejšie, srdce začalo vynechávať. Nemohla som sa pohnúť a ani som si nemohla spomenúť, kto som. Ležala som tam, úplne dezorientovaná hľadela do jeho tváre a čiernych očí. Mal scrknutý nos, vyschnuté pery, zvráskavenú pokožku, ale človek by si ho nikdy nezmílil s niekym iným ako s Madarom. Ako keby mal na čele vypýsané, že to je on, Madara, s večným Mangekyou sharinganom. Mojim nutkaním bolo zavrieť oči a odpočívať. Nechať telo upadnúť do naozajsného bezvedomia a byť tam nejakú dobu. Ale nemohla som to urobiť. Bolo to zvláštne. Mala som pocit, že som zabudla ako sa to robí. Ako sa zatvoria oči a spí. Zatial čo som nič nevnímala, Madara odišiel. Vedel, čo sa so mnou stane, alebo malo stať. Ležala som tam dlhú dobu, aj slnko začalo vychádzať a ja som stále bola hore. Psychicky som nič nevládala. Bola som už aj zmierená s tým, že proste umriem na vyčerpanosť, psychický šok alebo niečo také. Ale počula som svoju záchranu. Počula som, ako niekto utekal, nie ku mne, ale utekal. Trvalo to len stotinu sekundy čo som si povedala, prečo by som nemohla umrieť, aj tak ma už v živote nič nečaká, ale potom som si to uvedomila. Chcem stretnúť Itachiho, chcem ho vydieť usmievať sa alebo smiať. Chcem vidieť ako sa na mňa pozrie a uvidím tu zakritú nehu v jeho očiach. Chcem mu povedať, že žijem a že sa nemusel strachovať. Chcem mu učesať jeho vlasy a chcieť vedieť, ako to, že su také jemné a krehké. Chcem mu povedať, že nechcem umrieť kvôli nemu.
Zobrala som svoje posledné sily, to všetko čo mi ostalo po tom všetkom a zakričala ubohé "Pomoc." Na konci sa mi hlas zadrel a strácal zvuk. Ale počuli to. Ale niekto to počul a beží sem. Nevládala som sa ani usmiať a ja som si konečne spomenula na to, ako sa upadá do ríše bez snov a bolesti.

Pomaly som otvárala oči. Cítila som sa hrozne. Moja psychika bola unavená, aj keď telo nie. V izbe bolo dot svetla na to, aby mi to vadilo, ale nevadilo. Pozerala som sa rovno do očí blondatej a prsnatej ženy. Bola pomerne mladá.
" Konečne si hore." Pozrela sa na mňa, ale neurobila žiadnu grimasu. Neusmiala sa, neuškrnula, ani nevydýchla. Sedela tam, s neutrálnym prízvukom aj tvárou.
" Ako dlho som bola v bezvedomí?" V hrdle ma škrabalo a ja som mala chuť vypiť litre a litre vody.
" Bola si v kóme rok a tri mesiace. Presne. Snažila som sa ťa zobudiť skôr, ale bola si veľmi unavená. Podľa toho, čo sa zistilo, tak si bola uveznená v Mankekyou sharingane na dlhú dobu. Už sa Itachi Uchiha hľadá a dúfa sa, že bude čo najskôr uveznený." Skončila svoju reč. Bolo to veľa informácii. Bola som v kóme viac ako rok a podľa všetkého si myslia, že to mi urobil Itachi.
" Ale to nebol Itachi, bol to Madara." Neuvažovala som čo hovorím. Proste som to povedala. Pozrela sa na mňa ko na blázna a pomalým hlasom povedala: " Ale Madara je mŕtvy." Hovorila to ako malému dieťaťu, ktorý niečo nepochopil. Bola som ticho. Nemala som ešte silu sa s ňou hádať a aj keby áno, aj tak by mi neverila. Kto by mi aj veril, že žije. Nikto. Nechala som to tak a zmenila tému.
" Volám sa Susan Hirohata a mám štrná... teda už pätnásť rokov. A ako sa voláte vy?"
" Som Tsunade. Nie si ty to dievča, čo vyhodili z klanu?"
" Áno, prečo?"
" Lebo asi mesiac po tom, čo ťa vyhodili ťa začali hľadať a povedali, že keď ťa niekto nájde, dostanú vysokú odmenu. Vyzeralo to, že ťa chcú naspäť. Hľadanie sa ustálilo po pár mesiacoch a teraz ťa už nikto nehľadá."
" A ani sa tam nevrátim." Povedala som zdorovito.
" Aj keď som len teraz do tejto dediny prišla, už musím odísť. Sbohom." Vstala a odišla. Ležala som tam a zase som si uvedomila suché hrdlo a prázdny žalúdok. Stiskla som nejaké tlačítko, dúfala som, že tým privediem sestru. A aj sa tak stalo. Prišla dnu sestra s blond vlasmi a modrými očami. S úsmevom na tvári mala na rukách tác s veľkým džbánom plný vody, pohárom a jedla. Aj keď to bolo nemočničné jedlo, vyzeralo lákavo.
" Ahoj, ja som Mizugi. Ty si Susan, nevadí, že ťa budem volať Suu? Nie, super. Tu máš vodu a jedlo, zobrala som nejaké z bufetu dole pre pracovníkov, musíš byť hladná. Predtým ťa ale už odpojím z tých prístrojoch." Ďalej som nepočúvala. Bola príliš ukecaná. Keď ma konečne odpojila od prístrojoch a dala mi jedlo, vykopla som ju z izby. Mala som o ňu taký zájem ako sa zase stretnúť s Madarom. Takže nulový. Vypila som džbána a potom som sa pustila do jedla.

Po pár dňoch ma pustili. Mizugi som v nemocnici už nevidela. Zatial čo som stála pred maličkou nemocnicou a pozerala na kľudné uličky tejto dediny, rozmýšľala som, kde je ich kage. Nevedela som ani ako sa táto dedinka volá, nevedela som nič. Tak som sa vybrala pomalým krokom do rúk osudu. Blúdila som prázdnymi ulicami a nakoniec som videla staršiu babku. Vchádzala do nejakého domu.
" Babička, počkajte." Zakričala som sa ňu a rozbehla sa za ňou. Nevyzerala vystrašene a počkala.
" Neviete, kde je kage?" Povedala som keď som dobehla.
" Musíš ísť rovno a zahnút doľava. Uvidíš takú nízku, zelenú budovu a tam je." Usmiala sa na mňa a išla dnu. Nestihla som ani poďakovať. Tak som sa vydala nájsť tú budovu. Našla som ju naozaj rýchlo a vstúpila dnu. Hneď mi udreli do očí dvere so znakom kage. Zaklopala som, ozval sa buchot, tichá nadávka a hneď na to ďalej. Opatrne som vstúpila do miestnosti. Za stolom sedelo mladé dievča, mohla mať dvatsaťpäť. Mala čierne vlasy a sivé oči. Pozrela sa na mňa, s otlačkou písmien na tváry. Uchichtla som sa. Zamračila sa na mňa a pocítila som niečo ako tlakovú vlnu. Netrafilla ma, preletela tesne pri mojej hlave a nejaké vlasy mi spadly na zem.
" Tak, ty si asi Susan Hirohata." Prikývla som.
" Čo si nemá alebo čo? Odpovedaj celou vetou." Zakričala na mňa.
" Áno. Ako sa volá táto dedina? A máte tu ninjov?" Povedala som svoje otázky.
" Táto dedina sa volá Gironi a ninjov tu máme len pár. Nemáme tu ale akadémiu, len obyčajnú školu pre deti. Počula som, že si chunnin. Chcela by som, aby si sa k ním pripojila."
" Dobre, urobím to. Máte aj čelenku?"
" Ďakujem, bohužial, čelenku nemáme, kedže nie sme zapísaný v listine dedín ktoré majú ninja akadémiu."
" A kde sú Vaši ninjovia?"
" Tu sme." Ozval sa za mnou hlas. Vedela som, že niekto za mnou stojí a cítila som chakru, lenže tú som cítila v tejto dedine v každom, dokonca aj v tej babke čo som strela. Bola by to silná dedina, keby vedeli ako svoju chakru používať. Otočila som sa. Stály tam traja ľudia. Prvú som spoznala hneď, bola to Mizugi, ktorá sa na mňa len usmiala. Ďalej boli dvaja chlapci, ale ani jedného som nepoznala. Jeden mal blond vlasy a druhy hnedé.
" Ja som Sora." Povedal ten s hnedými vlasmi a ukázal na s tými blond.
" A toto je Ruki." Mizugi nepredstavil, asi už vedel že sme sa stretli.

 


Anketa

Boj o ľudstvo...

Eh...čo?

Komentáře

1 Miharu Tsuki ^^ Miharu Tsuki ^^ | Web | 15. ledna 2011 v 15:37 | Reagovat

fuha :D tak to som fakt zvedava ako to teda skonci :D napinave...

2 Suu Suu | Web | 15. ledna 2011 v 15:42 | Reagovat

[1]: Budeš asi sklamaná, lebo ďalší diel začne... nie dobre

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama