Hmmm, ďalší diel. Takže aby som to vysvetlila. Ubehli 5 rokov od toho dňa a Suu má 20 rokov. Aby ste sa nestratili, ok? A diel je zase kratší. Sorry, ale písala som to dnes o jednej a tak... som zaspala s netbookom na kolenách a zobudil ma až rachot keď netbook spadol na zem... -_-"

Sedela som vo svojom byte na posteli. Hlavu som mala sklonenú a ruky som si zopla za hlavou. Ťažko som dýchala a bola v tranze. Bola to len hodina čo som sa vrátila z misie. A sama. Na misiu som sa vybrala s troma kamarátmi. Ale stalo sa niečo hrozné.
Vraciali sme sa domov. Urobili sme svoju prácu a neponáhľali sme sa. Docela sme sa rozptiľovali a kedže po piatich rokoch čo sme sa poznali sme boli ako rodina. Kvôli môjej nepozornosti, kvôli našej nepozornosti na nás zrazu zaútočili potulný ninjovia. Boli sme docela vysílený a Ruki povedal, že ich zdrží a máme utiecť. Nechceli sme ho tam nechať, ale keď už na nás začal vrieckať, zbabelo sme utiekli. Ešte rpedtým opvedal, že sa vráti. A my sme mu verili. Keď sme boli pár minút pred dedinou, zase nás napadli. Boli v prevahe a tak boli silnejší. Videla som ako Mizugi so Sorou umierajú pred mojimi očami a ja som nemohla nič robiť. Vtedy sa vo mne niečo prebudilo a ja som začala svet vidieť tmavo. Urobila som znaky ktoré som nepoznala a natiahla ruky dopredu. Dlane som mala otvorené a z rúk mi začala chrliť láva. Zasiahla ich a keď som sa spamätala a hystericky dala ruky dole všimla som si len spálené telá. Ja som ich spálila zaživa. Potom som ušla do dediny. Všetko som povedala kagemu a ta ma poslala domov.
Nechápala som tomu čo sa stalo. Čo to boli za znaky. Nepoznala som ich. Bol to ten náš kekkei-genkai, viem že to bol on, ale prečo sa vo mne zjavil tan náhle? Bolo to preto, že som videla mne dôležité osoby umrieť? Neviem. Možno to tak bolo. Zdvyhla som hlavu a zahľadela sa na moje mokré ruky od slź. Kedy som naposledy plakala? Bolo to pred šiestimi rokmi. Tak dávno. Aj som zabudla, ako sa plače. Vzdychla som si. Vstala som, obliekla si hnedú sukňu do pol stehiem a čierne kraťasi po kolená. Biele tričko a na to cez hruď pochvu na katanu. Okolo bokov opasok s našitými kapsičkami. Čierne topánky po členky s voľnými prstami.. Moje krátke vlasy po plecia som si nechala voľné a vvydala som sa za kagem.
"Chceš nás tu nechať na pospas?" Povedala s kľudným hlasom.
" Počas môjho pobytu som ja aj s Rukim, Sorom a Mizugi trénovali pár dedí. Je čas aby nás nahradili."
" Nedávaj si za vinu to, čo sa stalo."
" Je to len moja vec či si to budem dávať za vinu alebo nie. Chcem aj tak odísť." Len s povzdychom prikývla a ja som sa otočila. Vydala som sa ńovým skúsenostiam a staro-novému životu.
Stála som pred obroskou bránou Konohy. Nebola som tu šesť rokov. Nechcela som sa tu ani vrátiť, ale musela som si zariadiť veci z minulosti. Ťažko som si vzdychla a urobila kroky k mojej novej budúcnosti.
Bola tam hliadka a spala na rozhratej partii pokra. Len som pokrútila hlavou a rozbehla som sa za Hokagem. Bola som zvedavá či tá stará paprika ešte žije. Keď som konečne stála pred starými dvermi, zaklopala som. Ozval sa pád, rozbitie pohára a nadávanie. Potom nevrlé ďalej. Vstúpila som a dostala infarkt. Sedela tam Tsunade.
" Vy tu robíte čo?" Spítala som sa hneď. Pozrela sa na mňa a hneď sa jej na tvári objavil prekvapený výraz.
" Ja som tu Hokage."
" Ale ako." Nechápala som ako sa mohla stať Hokage.
" Dlhy príbeh." Mávla rukou. Len som prikývla. Vlastne ma ani neuzaujímalo ako sa ním stala. Je to len jej vec.
" Tak no... tak sa vraciam." Zamrmľala som znudene. Povitiahla obočie.
" Prečo?"
" Stalo sa niečo hrozné." Sklopila som hlavu. Tsunade zmenila tému.
"Takže, vyplň tieto formuláre a Shizune ti donesie znak." Až teraz som si všimla ženu sediacu na pohovke s prasaťom na rukách. Prikývla som si a sadla si aby som ich mohla vyplniť. Boli to normálne informácie, ako meno, dátum narodenia a tak. Vyplnila som ich a dala Tsunade.
" Suu Gironi." Povitiahla jedno obočie nad mojim menom.
" Áno, kedže ma vyhodili z klanu a ja som nemala žiadne priezvisk, dala som si ho Gironi, kedže som tam zažila druhé najlepšie spomienky." Ani som si nevšimla kedy Shizune odišla a doniesla mi znak Konohy. Dala som si ho okolo zápestia a bolo to.
" No, a chcela by som niekde aj bývať." Pozrela som sa na Tsunade psím pohľadom. Vzdychla si a podala mi do ruky papiere. Potom ma vyhnala preč.

Ale já chci dál chci vědět co bude dál
