Tak, konečne po dlllllhej dobe ďalší diel. Snažila som sa aby bol dosť dlhý, ale....

Stála som pred hokageho dvermi otočená chrbtom. Pozerala som sa s vypučenými očami na zažltnuté papiere a tam veľa neuazjímavích vecí ako rozloha domu, spotreba a iné blbosti. Ale kvôli tomu som nebola prekvapená. Na ďalšiom papieri bola mapka. A viedla k hlavnému sídlu klanu Hirohata. Chcela som efektívne vkročiť do miestosti, ale namiesto toho aby som ich otvorila, nabúrala som.
Boli zamknuté. Kopla som do nich. Pukli, ale nič viac. Stále držali pokope. V mysli som nadávala nadávky sluchu nie hodné. Podrazila ma. Spoza dverí sa ozval tlmený smiech. Ešte raz som kopla do dverí, otočila sa na päte a odišla. Pomaly som kráčala po Konohe. Mapku som aj s tými papiermi zahodila pri prvej zákrute. S ťažkým povzdychom som si sadla na lavičku a ani som si nevšimla, kto tam sedí. Všimla som si ju až keď veľmi efektívne a hltavo lízala a cucala nanuk. Mala hnedé kučeravé vlasy a bola zladená do modra. Oči som jej nevidela, kedže bola "zažratá" do lízania nanuka. Prišlo mi trápne na ňu pozerať keď to robila. Nerobila to normálne, ale strašne úchylne. Ako keby to bolo niečo iné. Odrátila som hlavu, vstala a ušla. Utekala som červená ako paradajka až som narazila do chlapca. Mal čierne vlasy, kratšie po ramená. Nič viac som si nevšimla, kedže som utekala ďalej. Niečo na mňa zakričal, ale už som nereagovala. Až som sa ocitla pred bránou sídla Hirohata. Všade bolo ticho a pokoj. Za mojich čias keď som bola malá všade boli stráže, ale zato tu bola zver.
Teraz som nepočula ani vtáčika. Bolo tu hrobové ticho. Niečo sa stalo. Vlastne, to niečo som asi ja. Zamrmľala som nadávky mierené na Tsunade a prekročila hranicu s normálnym svetom a sídlom. Lebo tam nič nie je normálne. Pomaly som kráčala stále po neopravenej cestičke ku vchodu. Po chrbte mi prešli zimomriavky a striaslo ma. Keď som sa dostala ku vchodu, musela som to predýchať a prudko som otvorila dvere. Nikto tam nebol. Pozrelasom sa po dĺhej chodbe. Bola úplne rovnaká ako kedysi. Vošla som dnu a zatvorila dvere. Išla som až na koniec chodby kde boli posuvné dvere mierené von. Dvor slúžil na tréning kedže bol to naozaj veľký priestor. Uprostred stál starší muž s malým chlapcom. Muž mu niečo hovoril a chlapec len horlivo prikivoval. Keď som sa dostala na pár metrov od nich, všimli si ma. Naraz sa na mňa pozrely a ja som v mužovi poznala svojho otca. Chlapca som nepoznala, ale domyslela som si, že je to môj brat. Mal tak šesť rokov. Samozrejme že áno kedže sa narodil keď som odišla. Hľadela som svojmu otcovi do očí. Vlastne, nie je to môj otec. Vyhodili ma a ja som sa ich zriekla. Bol to len Senju. Jeho sivé oči si ma obzerali. Bol už starý, mal sivé vlasy. Nespoznal ma.
" Papa, kto je to dievča?" Spítal sa malý chlapec. Mal hnedé vlasy po matke a sivé oči po Sejnuovi.
" To je Susan, tvoja sestra Sujchi." Pozrel sa na mňa. Zo zvedavého výrazu sa stal nenávistný a arogantný.
" Papa, chcem s ňou bojovať." Sujchi bol veľmi... nenachádzam správne slovo. Podľa jeho výrazu chcel so mnou bojovať. Tu a teraz.
" Dobre Sujchi." Súhlasil Sejnu.
" Povedal si mi o nej dosť. Nechápem ak v mojom veku nebola ani na akadémii," Snažil sa ma ponížiť. Nevyšlo to. Stála som tam, zatial som bola ticho.Podľa výrazu v tváry a tej čelenky na čele som si domyslela, že je gennin. Ja som sa stala genninom o niečo neskôr, ale mne to nevadí. On si myslel, že ma poníži, no nevyšlo to.
" Ty nič nepovieš?" Bol Senju zvedavý.
" Nie, nemám slovna toho malého fagana ktorý si myslí že ma porazí len základnými technikami." Ozvala som sa po dlhej dobe. Tón môjho hlasu Sejnua prekvapil. Mala som ľadový a vodcovský hlas. Aj keď som nechcela, musela som mu proste ukázať, že som iná. Silnejšia a odhodlanejšia.
" Komu hovoríš fagan ty, ty fúrija." Skríkol na mňa Sujchi. Od srdca som sa zasmiala. Nečakal na nič a vyrazil oproti mne. Urazil sa. Bol odomňa len centimeter a ja som sa uhla. Pri tom pohybe som kopla nohou do vzduchu a kopla ho do brucha. Odletel pár metrov dozadu. Chcel použiť nejakú ohnivú techniku, no obmotalo ho bahno ktoré zaschlo a bolo to jeho vezenie. Nepoužila som ani jeden znak na to, aby som ho porazila.
" Pusti ma, ja ti ukážem." Začal sa prebojovávať von. Neišlo mu to. Chcela som sa ukázať aby môj otec a ostatný ktorý pribehli na dvor a z diaľky pozorovali dianie, že urobili chybu keď ma vyhodili. Aj keď nemám rada klan a nikdy som nezažila rodičovskú lásku, niečo vo mne chcelo aby toho ľutovali. Aj keď som mala Itachiho, bol to len on. On jediný, on ktorý ma považoval len za dobrú kamarátku, mi nedal lásku ktorú som potrebovala. A v dedinke Gironi mi tiež nikto tu lásku nedal, no mala som lásku priateľov a vo väčšom množstve ako od Itachiho. Aspoň som si to myslela.
Aktivovala so mačacie oko. Nechápem ako som prišla na to ako sa zapína alebo aké su to vlastne znaky, ale robila som to automaticky. Ako keby som to mala dávno v sebe. Ako keby som sa tie znaky učila celý život. Kľakla som si na a dľane rúk položila na zem. Do zeme začala prúdiť moja chakra a k magme. Keď som sa predrala k nej, naplnila som ňou svoje ruky ktoré hneď zčerneli. Zdvyhla som ich a namierila na Sujchiho. Nikto nestihol zareagovať a už sa začalo okolo neho robiť lávové vezenie.
" Prestaň Susan." Skríkla po mne moja matka. Teda Laripa. Pozrela som sa na ňu a v očiach mala strach. Bála sa o svojho chlapčeka ktorého denne zahlcovala svojou láskou ktorú som ja nikdy nepocítila. Nechcela som skončiť, ale musela som. Zabilo by ho to, keby som pokračovala. Sklopila som ruky a zvyšnú lávu dala naspäť. Láva okolo Sujchiho začala klesať až sa vsiakla ako voda do zeme. Bahnové vezenie som odvolala tiež a vypla mačacie oko. Nezobralo mi to veĺa chakry, čo som bola prekvapená. Viac som bola prekvapená z toho, že som nejakú takú techniku vedela. Nikdy som nič také nečítala a ani nepočula o niečom takom. Ale prestala som sa n ad tím zapodievať. Stála som uprostred dvora a pozerala ako padá na zem bezvládne telo Sujchiho. Sejnu ho len tak-tak chytil a hneď tam pribehla matka a začala ho liečiť. Nič mu nebolo, nemal ani škrabanec, neublížila som mu. Omdel od strachu. Bál sa o svoj život. Ake sobecké. Mohla som jedným ťahom zaplaviť celý dvor lávou, ale neurobila som to. Mal sa radšej báť o nich. Keď sa po minútke prebudil, hneď ako prvé sa rozplakal a objal Laripu. Pozerala som sa na to. Jedinú osobu ktorú som kedy objala bol Itachi. A jediná osoba ktorá objala mňa bol tiež on. Normálne som cítila tu lásku a nehu ktorá medzi nimi bola. Naplňovala celé sídlo. Bolo mi zo toho zle. Keď sa chlapec ukľudnil a postavil na vlastné nohy, rodičia sa ku mne otočili.
" Čo to malo znamenať?!" Ozval sa hrubý hlas otca. Snažil sa aby som sa pri jeho hlase cítila menšia a slabšia. Ako nicka ktorá by mala stade zmiznúť do piatich sekúnd a už sa nikdy nevrátiť.
" Papa, kto je to dievča?" Spítal sa malý chlapec. Mal hnedé vlasy po matke a sivé oči po Sejnuovi.
" To je Susan, tvoja sestra Sujchi." Pozrel sa na mňa. Zo zvedavého výrazu sa stal nenávistný a arogantný.
" Papa, chcem s ňou bojovať." Sujchi bol veľmi... nenachádzam správne slovo. Podľa jeho výrazu chcel so mnou bojovať. Tu a teraz.
" Dobre Sujchi." Súhlasil Sejnu.
" Povedal si mi o nej dosť. Nechápem ak v mojom veku nebola ani na akadémii," Snažil sa ma ponížiť. Nevyšlo to. Stála som tam, zatial som bola ticho.Podľa výrazu v tváry a tej čelenky na čele som si domyslela, že je gennin. Ja som sa stala genninom o niečo neskôr, ale mne to nevadí. On si myslel, že ma poníži, no nevyšlo to.
" Ty nič nepovieš?" Bol Senju zvedavý.
" Nie, nemám slovna toho malého fagana ktorý si myslí že ma porazí len základnými technikami." Ozvala som sa po dlhej dobe. Tón môjho hlasu Sejnua prekvapil. Mala som ľadový a vodcovský hlas. Aj keď som nechcela, musela som mu proste ukázať, že som iná. Silnejšia a odhodlanejšia.
" Komu hovoríš fagan ty, ty fúrija." Skríkol na mňa Sujchi. Od srdca som sa zasmiala. Nečakal na nič a vyrazil oproti mne. Urazil sa. Bol odomňa len centimeter a ja som sa uhla. Pri tom pohybe som kopla nohou do vzduchu a kopla ho do brucha. Odletel pár metrov dozadu. Chcel použiť nejakú ohnivú techniku, no obmotalo ho bahno ktoré zaschlo a bolo to jeho vezenie. Nepoužila som ani jeden znak na to, aby som ho porazila.
" Pusti ma, ja ti ukážem." Začal sa prebojovávať von. Neišlo mu to. Chcela som sa ukázať aby môj otec a ostatný ktorý pribehli na dvor a z diaľky pozorovali dianie, že urobili chybu keď ma vyhodili. Aj keď nemám rada klan a nikdy som nezažila rodičovskú lásku, niečo vo mne chcelo aby toho ľutovali. Aj keď som mala Itachiho, bol to len on. On jediný, on ktorý ma považoval len za dobrú kamarátku, mi nedal lásku ktorú som potrebovala. A v dedinke Gironi mi tiež nikto tu lásku nedal, no mala som lásku priateľov a vo väčšom množstve ako od Itachiho. Aspoň som si to myslela.
Aktivovala so mačacie oko. Nechápem ako som prišla na to ako sa zapína alebo aké su to vlastne znaky, ale robila som to automaticky. Ako keby som to mala dávno v sebe. Ako keby som sa tie znaky učila celý život. Kľakla som si na a dľane rúk položila na zem. Do zeme začala prúdiť moja chakra a k magme. Keď som sa predrala k nej, naplnila som ňou svoje ruky ktoré hneď zčerneli. Zdvyhla som ich a namierila na Sujchiho. Nikto nestihol zareagovať a už sa začalo okolo neho robiť lávové vezenie.
" Prestaň Susan." Skríkla po mne moja matka. Teda Laripa. Pozrela som sa na ňu a v očiach mala strach. Bála sa o svojho chlapčeka ktorého denne zahlcovala svojou láskou ktorú som ja nikdy nepocítila. Nechcela som skončiť, ale musela som. Zabilo by ho to, keby som pokračovala. Sklopila som ruky a zvyšnú lávu dala naspäť. Láva okolo Sujchiho začala klesať až sa vsiakla ako voda do zeme. Bahnové vezenie som odvolala tiež a vypla mačacie oko. Nezobralo mi to veĺa chakry, čo som bola prekvapená. Viac som bola prekvapená z toho, že som nejakú takú techniku vedela. Nikdy som nič také nečítala a ani nepočula o niečom takom. Ale prestala som sa n ad tím zapodievať. Stála som uprostred dvora a pozerala ako padá na zem bezvládne telo Sujchiho. Sejnu ho len tak-tak chytil a hneď tam pribehla matka a začala ho liečiť. Nič mu nebolo, nemal ani škrabanec, neublížila som mu. Omdel od strachu. Bál sa o svoj život. Ake sobecké. Mohla som jedným ťahom zaplaviť celý dvor lávou, ale neurobila som to. Mal sa radšej báť o nich. Keď sa po minútke prebudil, hneď ako prvé sa rozplakal a objal Laripu. Pozerala som sa na to. Jedinú osobu ktorú som kedy objala bol Itachi. A jediná osoba ktorá objala mňa bol tiež on. Normálne som cítila tu lásku a nehu ktorá medzi nimi bola. Naplňovala celé sídlo. Bolo mi zo toho zle. Keď sa chlapec ukľudnil a postavil na vlastné nohy, rodičia sa ku mne otočili.
" Čo to malo znamenať?!" Ozval sa hrubý hlas otca. Snažil sa aby som sa pri jeho hlase cítila menšia a slabšia. Ako nicka ktorá by mala stade zmiznúť do piatich sekúnd a už sa nikdy nevrátiť.
" Sebaobrana." Nevinne som sa usmiala. Zčervenel od zlosti a videla som ako sa namáha po mne nehodiť kunai.
" Nič ti neurobil, ty si ho skoro zabila," Matka sa na mňa pozrela. Keď sa na mňa pozerala, v jej očiach bola zlosť. Nič ku mne necítila a ja som bola tak detinská že som dúfala, že áno.
" Urobil, napadol ma a ja som sa len bránila. Sám chcel so mnou bojovať. A nič som mu neurobila. Nemá ani škrabanec, omdel od strachu. A dúfam že nosí plienky lebo som tu niečo zacítila." Uškrnula som sa.
" Ale je to tvoj bat ako si mohla Susan Hirohata,"
" Nie je to môj brat tak ako ty nie si moja matka a on nie je môj otec. Bola som stade vyhodená. a nevolám sa Susan Hirohata, moje meno je Susi Gironi. Nepamätáš? Zobrali ste mi to meno,"
" Ale hneď ako zme zistili čo ti ten Uchiha urobil, sme ťa začali hľadať,"
" Aj tak by som sa nevrátila," Klamala som. Vtedy by som dala čokoľvek aby sa začali o mňa báť a chceli ma naspäť.
" Tak čo tu robíš?"
" Sama neviem, poslala ma tu Tsunade," Vybrala som list ktorý napísala. " Citujem ´ Bola by som veľmi rada keby ste Suu Gironi nechali bývať v jej starej izbe do kým jej nenájdem lepší príbytok.," Podala som jej ten list aby sa sama presvedčila.
" Naozaj, je tam aj jej podpis. Nemáme na výber." Povzdychla si Laripa.
" Ale mama, ona ma chce zabiť." Zapišťal chlapec.
" Keby to bola pravda tak už som vo väzení za vraždu," Uškrnula som sa. Matka niečo zašepkala otcovi, ten sa zamračil no priikývol.
" Poď za mnou," Zamrmľal a ja som sa spokojne usmiala. To bude zaujímavé.
