Plakala som, keď som sa zobudila. Plakala som, lebo to nebola skutočnosť. Chcela som sa vrátiť do toho sna a snívať si ho celé roky. Celý život.
Snívalo sa mi o tom, že som bola v Prahe a tam som bola v lolita obchode. Krásne sukne, šaty, topánky. Od sweet po gothic. Všetko bolo krásne, kabátiky, čižmi, všetko. Hodila som sa do tých vecí a plakala od šťastia. Vybrala som si krásne lolita šaty, boli tak krásne, čierno-modré. Nádherne. Bola k ním spodnička a bombarďáčky takej istej farby. Dala som si pod to čiernu blúzku a na nohy čierne podkolienky a RHS-ky. Vlasy som si elegantne upravila a dala do nich čelenku. Jemne som sa namaľovala a usmievala sa na seba v zrkadle. V celom obchode som bola sama. Bola tam len predavačka, ktorá mi pomáhala s vlasmi.
Sedela som tam, s predavačkou, ktorá bola tiež lolita, pri čaji. Mala najkrajší čajový servis aký som kedy videla. Sedeli sme tam a rozprávali sme sa o všetkom. Zrazu tam prišla mama, v nádhernom čiernom lolita kabáte a začala sa smiať, že takýto kabát ešte nevidela. A že je smiešny. Ja som sa naštvala, postavila sa pred ňu a ukázala na ňu prstrom. Začala som kričať o tom, že táto smiešna móda má aj meno a je to lolita. Najkrajšia, najnežnejšia móda na svete. Že mojim snom je vlastniť každú, každučičkú vec lolita. Nábytok, taniere, poháre, lyžičky. Všetko. A že táto móda pochádza z japonska a je inšpirovaná vyktoriánskou dobou a rokokom.
Pozerala sa na mňa a potom potichy povedala: To som netušila. Budem to akceptovať, keď chceš.
A vtedy som sa od radosti usmiala. Pozerala som na ňu a zrazu som sa zobudila.
Prečo som sa zobudila?
