Po dlhej dob ďalší diel. Naozaj sa ospravedlňujem za to čakanie, ale mala som toľko starostí, že som napísala jeden riadok za deň. Ale dúfam, že sa to zmení. No, naozaj som nemyslela, že to pôjde do takých obrátok. Ale stalo sa, no. Takže, ďalší diel už sa nebude odohrávať v Konohe, ale... tak to sa nechajte prekvapiť.

Pomaly som išla domov. Celé telo som mala ťažké. Chrbát ma nehorázne bolel a katanu som vliekla za sebou. Keď som bola konečne vo svojej izbe, katanu som položila na stôl a seba hodila na posteľ. Zastonala som od úľavy. Pukli mi všetky kosti čo mám a aj tie, čo nemám.
Sťažka som si sadla a pootočila hlavou doprava, kde mi vyselo zrkadlo. Videla som sa tam, ale aj nie. Vystrelila som k nemu a rukami si chytala tvár. Moje krásne zelenkavé oči, boli v niečom iné. Pomali som došla ku katane a zobrala si ju. Potom som sa zase pozrela do zrkadla a onemela som. Moje oči sčerneli a aj vlasy. Nechty na rukách sa predĺžili a tak aj zuby. Zuby mi narástli ako upírovi. Môj vzhľad bol strašidelný, Nebola som to ja. Bol to diabol. Okolo mňa bola čierna chakra. Odhodila som katanu na postel a ja som videla, ako sa mením do svojej podoby. Červené vlasy, krátke nechty. Normálne zuby a chakra. Ako blesk som prišla ku skrini a zobrala si svoje rukavice. Nemala som ich na sebe už nejaký ten rok, ale chcela som niečo vyskúšať. Natiahla som si ich na ruky. Boli obyčajné, po zápästia. Prišla som ku katane a zobrala ju. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Bola som to ja. Obyčajná. Usmiala som sa pre seba. Kedže som katanu už mala, ale zničili mi ju pri misii, mala som aj pre ňu pochvu. Bola rovnaká ako terajšia, takže s veľkosťou by nemal byť problém. Schovala som ju dnu. Ale ešte predtým, som sa pozrela na ňu z blýzka. Mala čudný pach a všeliké rytiny. Schovala som ju v pochve v skrini a vybrala sa osprchovať. Po mojej potrebnej kúre som spadla do postele a zaspala hneď.
Ráno som zaspala. Zabudla som si nastaviť budík. Ako blesk som vystrelila z postele, obliekla a učesala. S jedlom som nestrácala čas. Na nohy som si natiahla topánky a na ruky rukavice. Ešte som si zobrala katanu a za päť minút šesť som sa rozbehla smerom, kde som si myslela, že je severo východ. A chvalabohu bol. Na tréningové pole som dorazila za desať minút s tým, že mi škvŕka v žalúdku a umierala som. Hneď pred nejakým dievčaťom som zastala a zohla sa. Rukami som sa oprela o kolená a oddychovala. Keď sa mi skľudnil dych, narovnala som sa a prehliadla si ju. Mala hnedé vlasy a sivé oči. Na tváry mala masku. Žltú šatku okolo krku a aj prívesok mesiaca, biely korzet a v pase žltý opasok. Na ramene mala znak Konohy. Pozrela som sa nižšie. Mala čiernu sukňu a na nej zase opasok. A zase žltej farby. Vysoké topánky.
"Ahoj, som Mayako. " Usmiala sa na mňa a natiahla ruku. Chytila som ju a slabo potriasla.
" Ja som Suu." Potichy som sa predstavila.
"Áno, Shizune mi hovorila, že budeš v našom týme," Ruku mi pustila a mne dopadla k telu.
" Príde ešte niekto?" Bola som zvedavá, dúfala som, že niekto ešte príde.
" Aaaah, prepáčte že meškám, ráno som išiel na záchod a môj kamarát sa zobudil, musel si s ním podať ruku a potriasť," Zasmial sa a Mayako mu dala pohlavok.
" Nebuď úchylný!" Zasyčala naňho a potom hneď sa pozrela na mňa.
"Prepáč, že je taký idiot. Volá sa Gabriel a je to úchyl," Uškrnula sa a ja tiež. Pozrela som sa naňho a natiahla ruku, aby som sa s ním pozdravila. Hneď pochopil, natiahol ju tiež a silno zatriasol. Ihneď som ruku pustila a zamračila sa naňho. Potom ku mne prišiel a objímol ma.
" Odpustené?" Zašepkal, ale bolo cítiť, že sa usmieva.
"Áno," Odtiahla som sa a pozrela na Mayako.
" Tak, aká bude misia?" Strašne som bola zvedavá a nemohla som sa dočkať.
" V okolí sa pohybujú Akatsuki. Musíme zistiť, či sa v okolí Konohy ešte pohybujú a ak áno, zistiť čo najviac informácii. Vieme len to, že tam je Uchiha Itachi. Ale videli ich dvoch. Konoha potrebuje vedieť, kto je ten druhý, kedže popisi, ktoré nám ľludia povedali, neozodpovedá ani jednému zločincovi v Akatsuki, ktorého máme v katrotéke," Pozerala sa pritom na mňa a asi dva krát švihla pohľadom ku Gabrielovi. Pri jeho mene mi začal pot stekať z čela. Srdce začalo splašene byť. Pľúca ma nepríjemne pálili a prosili o vzduch. Prestala som na pár minúr dýchať. Keď som si uvedomila, že sa udusím, začala som ťahať vzduch do pľúc. Uľavilo sa mi a utrela som si rukou pot z čela.
" Suu, čo je?" Prišla ku mne Mayako a položila mi jednu ruku na plece. Bola som sekundu ticho a potom som sa chrapčavo ozvala.
" Nič,"
" Ale nevyzerá to tak," Zamrmľal Gabriel a ja som sklopila hlavu.
" Prepáčte, ale," Zasekla som sa a snažila zahnať slzy. Podarilo sa a pokračovala som.
" Je to osobné. Poviem to, keď budem naozaj istá, že to zvládnem," Šepla som a zatriasla hlavou, aby som sa tých myšlienok zbavila. Idem na misiu, kde stretnem jeho. Uvidím ho, po toľkých rokoch.
" Možno," Šepla som nečujne.
" Tak vyrazíme," Mayako tlieskla rukami a ako prvá vyrazila smer juh. Gabriel išiel hneď za ňou a ja ako posledná.
" Sakra," Šepla som len pre naše uši a rýchlo sa skrila sa strom. Napodobnili ma. Prešli sme celé okolie Konohy v rozmerý štyridsať kilometrov. Začali sme sa vraciať, kedže slnko už skoro zašlo a nechceli sme v lese prespať. No, zacítili sme chakru. Príliš silnú, príliš mocnú. Jedna chakra mi bola povedomá. Nevedela som si spomenúť, kto to je, ale potom, keď som si spomenula na Itachiho, hneď som to vedela. Je to on a ešte jeden.
Skrývali sme sa za stromami a snažili sme sa zakryť chakru. Pomaly sa blížili a ja som vybrala ihlice. Mayako a Gabriel urobili to isté. Nedýchali sme, snažili sme sa počkať. Chceli sme vedieť čo sa stane. Mali sme príliš veľký strach a nevedeli sme, čo môžme od ních čakať. Ani ja. Itachi sa musel zmeniť, zosilnieť a zmúdrieť. Ale pritom ma niečo ťahalo. Chcela som výjsť spoza stromov a ukázať sa. Vedieť, aký je silný. Ako vyzerá a pozrieť sa do jeho myšlienok aby som vedela, čo cíti. Aj keď táto technika vyžaduje veľa síl a skráti ti život o rok alebo dva, musela som to zistiť. Nikdy som ju nepoužila, čakala som na správnu príležitosť. A ja si myslím, že nastala. Nikdy som sa necítila tak čilá a napnutá. Chcela som, aby nás objavili. Priala som si to, aj keď by ma to malo stáť život.
Zrazu som zacítila jemné bodnutie. Kmeňom stromu za ktorým som sa skrývala preletela ihla. Bola tenká, ale za to ostrá. Preletela mi cez plece a ja som cítila, ako mi telom prúdi jed. Silný, smrtelný. Neuvažovala som, vedela som, že o chvíľu spadnem na zem a budem sa triasť a s úst mi bude ísť pena. Sama som tento jed mala v ihlicách. Rýchlo som sa vynorila spoza stromov a hodila ihlive po najmenšej osobe. Vedela som, že uhne. Spoznala som tú osobu hneď, ako vyskočila do vzduchu. Čierne vlasy, červené oči. A ten výraz. Hneď ako mi ihlice vyleteli z ruky, zobrala som si katanu. Na rukách som mala čierne rukavice a ľutovala som toho, že som si ich zobrala.
Umriem, mohla som zistiť, čo dokážem. No, nemohla som si ich dať dole, na to nebol čas. Ako som ju zobrala do rúk, objavila som sa nad ním. Sekla som a trafila. Jeho dlhý plášť mal malú dierku a videla som, že som trafila aj ruku. Odskočila som a zastala, čo urobí. Ale zasekla som sa, keď som počula smiech. Príliš ľadový, príliš zlý. Po tele mi naskakali zimomriavky a na sucho som prehĺtla sliny. V krku sa mi urobil knedlík. Pozrela som sa za smerom toho smiechu. Vysoký a modrý žralok.
" Itachi-san, ona ťa sekla. Ona ťa naozaj sekla. Je rýchlejšia ako ty a to máš Sharingan,"Zasmial sa a ja som len okom myhla po Gabrielovi a Mayako. Obaja ležali v kaluži krvi. Tak rýchlo ich doriadil. Ja som nestihla ani žmurknúť a už sú na zemi. Po tichy som zašepkala kai, ale nebolo to platné. Bola to skutočnosť. Žiadne genjutsu. Z úst sa mi vydral bolestný ston. Jed začal účinkovať rýchlejšie ako som dúfala. Cítila som, ako mi z úst tečie krv. Utrela som ju a vyrazila oproti Itachimu. Uhol, no bola som rýchlejšia a počas behu som aktivovala mačacie oko. Videla som tak zreteľne a tak dobre, že som ho zase sekla. Sykol a odskočil. Pozrela som sa mu do očí, ale uveznil ma v genjutsu. V kľude sme tam stáli až sa ozval.
" Suu, dlho sme sa nevideli," Tak arogatný, tak chladný, tak zlý hlas som počula u neho po prvý krát.
" Itachi, niečo ti poviem. Kai," Urobila som znak a z genjutsu som doslova vypadla. Spadla som na zem a cítila horkosť v tele. Pustila som katanu a dala si dole rukavice. Nechcela som, niečo vo mne to robilo za mňa. Natiahla som sa za katanou, ale velikán ju odkopol. Chytila som ho za nohu a odhodila. Z úst mi tiekla čierna tekutina. Pomaly som sa postavila a tackavo išla za katanou. Chytila som ju a cítila tú zmenu tele. Z každého póru mi vychádzal jed. Bola som zaliata čiernou tekutinou. Pozrela som sa na Itachiho. Videla som sa v jeho červených očiach. Bola som monštrum, diabol. Spôsobila som si to sama a asi som si to zaslúžila. Posadlo ma niečo, čo by nemalo existovať. Ako jediná som prežila rituál. Som zlo.
Uvedomila som si to. Niečo ma posadlo. Nechcela som, no urobila som to. Prišla som za žrarokom, ktorý sa konečne spamätal a vstal. Pozeral sa na mňa a mal prihlúpli výraz. Nevedel, čo ho čaká. Bolestivo som zakričala keď som napriahla rukou. Bolo to tak rýchle, že som nestihla napočítať do stotiny. Niečo ma odhodila a netrafila som čo som chcela. Katana prešla vzduchom a ja som spadla na strom. Odletela mi z ruky a ja som ťažko dopadla na zem. Cítila som, ako sa mením na ľudskú bytosť. Celé telo ma bolelo. A hlavne chrbát. Nevedela som, čo sa deje. Pomaly som otvorila oči a stretla sa z Itachiho očami. Mal ich čierne a videla som na ňom, ako sa snaží vstrebať to, čo sa stalo. Ryba stála pri ňom a posledné, čo som počula bolo: " Berme ju zo sebou, to bude šéfa zaujímať,"
Ráno som zaspala. Zabudla som si nastaviť budík. Ako blesk som vystrelila z postele, obliekla a učesala. S jedlom som nestrácala čas. Na nohy som si natiahla topánky a na ruky rukavice. Ešte som si zobrala katanu a za päť minút šesť som sa rozbehla smerom, kde som si myslela, že je severo východ. A chvalabohu bol. Na tréningové pole som dorazila za desať minút s tým, že mi škvŕka v žalúdku a umierala som. Hneď pred nejakým dievčaťom som zastala a zohla sa. Rukami som sa oprela o kolená a oddychovala. Keď sa mi skľudnil dych, narovnala som sa a prehliadla si ju. Mala hnedé vlasy a sivé oči. Na tváry mala masku. Žltú šatku okolo krku a aj prívesok mesiaca, biely korzet a v pase žltý opasok. Na ramene mala znak Konohy. Pozrela som sa nižšie. Mala čiernu sukňu a na nej zase opasok. A zase žltej farby. Vysoké topánky.
"Ahoj, som Mayako. " Usmiala sa na mňa a natiahla ruku. Chytila som ju a slabo potriasla.
" Ja som Suu." Potichy som sa predstavila.
"Áno, Shizune mi hovorila, že budeš v našom týme," Ruku mi pustila a mne dopadla k telu.
" Príde ešte niekto?" Bola som zvedavá, dúfala som, že niekto ešte príde.
" Aaaah, prepáčte že meškám, ráno som išiel na záchod a môj kamarát sa zobudil, musel si s ním podať ruku a potriasť," Zasmial sa a Mayako mu dala pohlavok.
" Nebuď úchylný!" Zasyčala naňho a potom hneď sa pozrela na mňa.
"Prepáč, že je taký idiot. Volá sa Gabriel a je to úchyl," Uškrnula sa a ja tiež. Pozrela som sa naňho a natiahla ruku, aby som sa s ním pozdravila. Hneď pochopil, natiahol ju tiež a silno zatriasol. Ihneď som ruku pustila a zamračila sa naňho. Potom ku mne prišiel a objímol ma.
" Odpustené?" Zašepkal, ale bolo cítiť, že sa usmieva.
"Áno," Odtiahla som sa a pozrela na Mayako.
" Tak, aká bude misia?" Strašne som bola zvedavá a nemohla som sa dočkať.
" V okolí sa pohybujú Akatsuki. Musíme zistiť, či sa v okolí Konohy ešte pohybujú a ak áno, zistiť čo najviac informácii. Vieme len to, že tam je Uchiha Itachi. Ale videli ich dvoch. Konoha potrebuje vedieť, kto je ten druhý, kedže popisi, ktoré nám ľludia povedali, neozodpovedá ani jednému zločincovi v Akatsuki, ktorého máme v katrotéke," Pozerala sa pritom na mňa a asi dva krát švihla pohľadom ku Gabrielovi. Pri jeho mene mi začal pot stekať z čela. Srdce začalo splašene byť. Pľúca ma nepríjemne pálili a prosili o vzduch. Prestala som na pár minúr dýchať. Keď som si uvedomila, že sa udusím, začala som ťahať vzduch do pľúc. Uľavilo sa mi a utrela som si rukou pot z čela.
" Suu, čo je?" Prišla ku mne Mayako a položila mi jednu ruku na plece. Bola som sekundu ticho a potom som sa chrapčavo ozvala.
" Nič,"
" Ale nevyzerá to tak," Zamrmľal Gabriel a ja som sklopila hlavu.
" Prepáčte, ale," Zasekla som sa a snažila zahnať slzy. Podarilo sa a pokračovala som.
" Je to osobné. Poviem to, keď budem naozaj istá, že to zvládnem," Šepla som a zatriasla hlavou, aby som sa tých myšlienok zbavila. Idem na misiu, kde stretnem jeho. Uvidím ho, po toľkých rokoch.
" Možno," Šepla som nečujne.
" Tak vyrazíme," Mayako tlieskla rukami a ako prvá vyrazila smer juh. Gabriel išiel hneď za ňou a ja ako posledná.
" Sakra," Šepla som len pre naše uši a rýchlo sa skrila sa strom. Napodobnili ma. Prešli sme celé okolie Konohy v rozmerý štyridsať kilometrov. Začali sme sa vraciať, kedže slnko už skoro zašlo a nechceli sme v lese prespať. No, zacítili sme chakru. Príliš silnú, príliš mocnú. Jedna chakra mi bola povedomá. Nevedela som si spomenúť, kto to je, ale potom, keď som si spomenula na Itachiho, hneď som to vedela. Je to on a ešte jeden.
Skrývali sme sa za stromami a snažili sme sa zakryť chakru. Pomaly sa blížili a ja som vybrala ihlice. Mayako a Gabriel urobili to isté. Nedýchali sme, snažili sme sa počkať. Chceli sme vedieť čo sa stane. Mali sme príliš veľký strach a nevedeli sme, čo môžme od ních čakať. Ani ja. Itachi sa musel zmeniť, zosilnieť a zmúdrieť. Ale pritom ma niečo ťahalo. Chcela som výjsť spoza stromov a ukázať sa. Vedieť, aký je silný. Ako vyzerá a pozrieť sa do jeho myšlienok aby som vedela, čo cíti. Aj keď táto technika vyžaduje veľa síl a skráti ti život o rok alebo dva, musela som to zistiť. Nikdy som ju nepoužila, čakala som na správnu príležitosť. A ja si myslím, že nastala. Nikdy som sa necítila tak čilá a napnutá. Chcela som, aby nás objavili. Priala som si to, aj keď by ma to malo stáť život.
Zrazu som zacítila jemné bodnutie. Kmeňom stromu za ktorým som sa skrývala preletela ihla. Bola tenká, ale za to ostrá. Preletela mi cez plece a ja som cítila, ako mi telom prúdi jed. Silný, smrtelný. Neuvažovala som, vedela som, že o chvíľu spadnem na zem a budem sa triasť a s úst mi bude ísť pena. Sama som tento jed mala v ihlicách. Rýchlo som sa vynorila spoza stromov a hodila ihlive po najmenšej osobe. Vedela som, že uhne. Spoznala som tú osobu hneď, ako vyskočila do vzduchu. Čierne vlasy, červené oči. A ten výraz. Hneď ako mi ihlice vyleteli z ruky, zobrala som si katanu. Na rukách som mala čierne rukavice a ľutovala som toho, že som si ich zobrala.
Umriem, mohla som zistiť, čo dokážem. No, nemohla som si ich dať dole, na to nebol čas. Ako som ju zobrala do rúk, objavila som sa nad ním. Sekla som a trafila. Jeho dlhý plášť mal malú dierku a videla som, že som trafila aj ruku. Odskočila som a zastala, čo urobí. Ale zasekla som sa, keď som počula smiech. Príliš ľadový, príliš zlý. Po tele mi naskakali zimomriavky a na sucho som prehĺtla sliny. V krku sa mi urobil knedlík. Pozrela som sa za smerom toho smiechu. Vysoký a modrý žralok.
" Itachi-san, ona ťa sekla. Ona ťa naozaj sekla. Je rýchlejšia ako ty a to máš Sharingan,"Zasmial sa a ja som len okom myhla po Gabrielovi a Mayako. Obaja ležali v kaluži krvi. Tak rýchlo ich doriadil. Ja som nestihla ani žmurknúť a už sú na zemi. Po tichy som zašepkala kai, ale nebolo to platné. Bola to skutočnosť. Žiadne genjutsu. Z úst sa mi vydral bolestný ston. Jed začal účinkovať rýchlejšie ako som dúfala. Cítila som, ako mi z úst tečie krv. Utrela som ju a vyrazila oproti Itachimu. Uhol, no bola som rýchlejšia a počas behu som aktivovala mačacie oko. Videla som tak zreteľne a tak dobre, že som ho zase sekla. Sykol a odskočil. Pozrela som sa mu do očí, ale uveznil ma v genjutsu. V kľude sme tam stáli až sa ozval.
" Suu, dlho sme sa nevideli," Tak arogatný, tak chladný, tak zlý hlas som počula u neho po prvý krát.
" Itachi, niečo ti poviem. Kai," Urobila som znak a z genjutsu som doslova vypadla. Spadla som na zem a cítila horkosť v tele. Pustila som katanu a dala si dole rukavice. Nechcela som, niečo vo mne to robilo za mňa. Natiahla som sa za katanou, ale velikán ju odkopol. Chytila som ho za nohu a odhodila. Z úst mi tiekla čierna tekutina. Pomaly som sa postavila a tackavo išla za katanou. Chytila som ju a cítila tú zmenu tele. Z každého póru mi vychádzal jed. Bola som zaliata čiernou tekutinou. Pozrela som sa na Itachiho. Videla som sa v jeho červených očiach. Bola som monštrum, diabol. Spôsobila som si to sama a asi som si to zaslúžila. Posadlo ma niečo, čo by nemalo existovať. Ako jediná som prežila rituál. Som zlo.
Uvedomila som si to. Niečo ma posadlo. Nechcela som, no urobila som to. Prišla som za žrarokom, ktorý sa konečne spamätal a vstal. Pozeral sa na mňa a mal prihlúpli výraz. Nevedel, čo ho čaká. Bolestivo som zakričala keď som napriahla rukou. Bolo to tak rýchle, že som nestihla napočítať do stotiny. Niečo ma odhodila a netrafila som čo som chcela. Katana prešla vzduchom a ja som spadla na strom. Odletela mi z ruky a ja som ťažko dopadla na zem. Cítila som, ako sa mením na ľudskú bytosť. Celé telo ma bolelo. A hlavne chrbát. Nevedela som, čo sa deje. Pomaly som otvorila oči a stretla sa z Itachiho očami. Mal ich čierne a videla som na ňom, ako sa snaží vstrebať to, čo sa stalo. Ryba stála pri ňom a posledné, čo som počula bolo: " Berme ju zo sebou, to bude šéfa zaujímať,"
