close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Žiť v prítomnosti 10

22. května 2011 v 17:37 | Suu G. |  Žiť v prítomnosti
Naozaj som hrozná. Nemám ani chuť a ani čas sa pozrieť na blog. Ale aspoň tu pridám ďalšiu časť.

Nevládala som ani kričať. Ležala som tam a jediný môj pohyb bola triaška, ktorá nechcela ustúpiť. Bolelo ma to, všetko ma bolelo. Boleli ma vlasy, nechty, zuby. Všetko čo len mohlo. Bola som vyčerpaná, bez energie alebo chakry. Všetka moja chakra zmizla a ja som tam ležala na pokraji smrti. Prišlo mi to ako väčšnosť kým niekto ku mne prišiel a prehodil ma cez rameno. Nevydala som ani hlásku. Nevládala som. Aj keď ma to prehodenie zabolelo viac ako si len dokážete predstaviť a z úst mi začala zase kvapkať krv, teraz už moja, bola som ticho. Tak som chcela vtedy umrieť ako nikdy predtým. Zatvorila som oči a dúfala, že smrť príde čo najskôr.
Keď som zase otvorila oči, bola som v cele. Cítila som sa nepríjemne a chvíĺu mi trvalo, kým som si uvedomila, že necítim vlastné telo. Očami som začala blúdiť po cele. Bola tu jedna sviečka, bola asi meter od môjho tela. Chcela som pohnúť rukou, no nemohla som. Bola som tak vyčerpaná, že som nevládala ani dýchať a reťaze na mojich rukách a nohách boli tak ťažké, až som si myslela, že mi ich zlomí. Ale bol tu aj iný pocit. Necítila som inú bolesť okrem tých reťazí. Necítila som bolesť v chrbte, v žalúdku. Nikde. Bolo oslobujúce a ja som sa spokojne usmiala. Aj keď som si uvedomovala, že som vlastne v cele, kde sú krysy a ich bobky. No nevadilo mi to. To, že som necítila bolesť ma uspokojilo natoľko, že mi všetko bolo jedno. Zrazu som začula vŕzganie dverí a tak som otvorila oči. Pozerala som sa, kto tam je. Bol tam malý chlapec s maskou na tvári. Vošiel dnu a za ním Itachi.
" Ahoj, ja som Tobi." Predstavil sa chlapec s maskou. V ruke mal sviečku, ktorú položil hneď vedľa druhej. Nereagovala som, cítila som sa vyprahnutá a vďaka nim som zase zacítila nespokojnosť.
" A ty si?" Kľakol si ku mne a jedným prstom mi šťuchol do líca. Na maske mal len jeden otvor a to na jeho oko. Keď som sa do tej diery pozrela, niečo sa stalo. Spoznala som človeka, ktorého by som nikdy nechcela vidieť. Prekvapilo ma to, že len vďaka jeho oku som zistila kto to je.
" Čo sa stalo?" Naklonil hlavu na bok. Prekvapovalo ma to, že je taký.
" Madara," Šepla som. Postavil sa a trochu odstúpil. Buď som sa zmílila, čo mohlo byť pravdepodobné, alebo sa robil blbým. Dúfala som v to prvé. Bola tam väčšia možnosť že to tak je. Odohralo sa to za pár sekúnd. Itachi sa ku mne pohol a niečo povedal. Nerozumela som, čo to bolo. Bolo to príliš rýchle. Ale stalo sa niečo, čo som nečakala. Tobi - ako sa predstavil- vstal a celou silou mi kopol do žalúdka. Začala som sa kotúľať až somnou trhlo, kedže reťaz nebola taká dlhá a nabúrala som do steny. Vyrazilo mi to dych a ja som zase začala cítiť tú bolesť. Chrbát zase začal krvácať a cítila som krv v ústach. Bolo mi mdlo a tak som zavrela oči a dúfala, že teraz už umriem. Dúfala som v to, ale bála som sa, že to nepríde.
Keď som zase otvárala oči, tak ma oslepilo svetlo. Dlho som nevidela svetlo a tak som bola chvíľu mimo. Po dlhej dobe som otvorila oči. Mala som ich privreté, bolo tam príliš svetla. Poobzerala som sa po izbe. Bola obyčajná izba, ladená do hnedej farby. Také bývaju izby. Bola som prikritá s dekou. Mala som prikrité iba nohy. Celú hruď a brucho som mala obviazané a nič iné som na sebe nemala.
"O bože," Šepla som a pomaly si sadla.Bolo to bolestivé. Rozbolela ma hlava a chytila som si ju. Nespomínala som si, prečo som tu, alebo kde som. Všetko, na čo som sa zmohla bolo otvorenie úst, keď dnu vošiel Itachi s rozpustenými mokrými vlasmi a iba uterákom okolo pasa, ktorý bol po kolená. Bola som prekvapená, že je mokrý. Nepočula som vodu alebo niečo podobné. Nemala som slov, ale ozval sa ako prvý, keď o mňa zavadil len raz. Potom otrávene obrátil hlavu.
" Nemysleli sme si, že sa tak skoro zobudíš," Bol to ľadový hlas, po ktorom sa mi po tele urobili zimomriavky. Bola som ticho a keď prišie ku skrini, odvrátila som zrak. Asi sa bude prezliekať a ja som naozaj nechcela vidieť, čo skrýva pod uterákom. Ani nie o sekundu už odchádzal druhými dvermi a ani sa na mňa nepozrel. Keď zabuchol dvere, pozrela som sa na skriňu. Bola zatvorená a na jeho posteli bolo čierne tričko a rovnakej farby kraťasi. Boli tam aj topánky. Keď som poamly vstala, telom mi prebehla bolesť, no neozvala som sa. Asi som si ju zaslúžila. Pomaly som prišla k posteli a pozrela sa na oblečenie. Neviem, či to bolo pre mňa, alebo ho mal tam len tak, no naozaj som nechcela byť holá. Doslova a do písmena. Až na ten obväz. Natiahla som sa pre nohavice. Keď som si ich obliekla, zistila som, že sú ženské. Maly hlboké vrecká a okolo pasa malú mašličku. Tričko bolo väčšie, no nevadilo mi to. Keď som si sadla na jeho posteľ, zaúpela som. Bolelo ma len sadnúť. Povzdychla som si a natiahla sa za topánkami. Zistila som, že to boli moje. Obula som sa a prešla k oknu. Bola som prekvapená, že tam bolo okno a keď som videla, že za oknom je príroda, zatriaslo so mnou. Netušila som, kde by som mohla byť a bola som boľavá. No určite nie vyčerpaná. Chytila som sa rámu, že ho otvorím, no zarazila som sa. Nemôžem proste odísť bez mojej katany. Proste nemôžem. Pustila som rám a prešla k dverám, za ktorými Itachi zmizol.
 


Anketa

Boj o ľudstvo...

Eh...čo?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama